TOMÁŠ KELTNER

Vítám vás na svém webu, jmenuji se Tomáš Keltner, jsem spisovatel, řečník a učitel.

Press: Rozhovory, recenze a propagace.
Rozhovor pro – časopis VITALITA – Transformácia vedomia, autor Kararína Koledzai (2014)

 

Spisovateľ, rečník a učiteľ. Narodil sa 9. 9. 1976 v Česku. Odmalička bol pre neho svet so svojimi tajomstvami a neobyčajnými možnosťami výzvou. Vyštudoval programovanie a architektúru počítačových systémov. V osemnástich rokoch sa dobrovoľne prihlásil na vojenskú službu s úmyslom splniť si svoj detský sen – stať sa osobným bodygardom vyšších politických funkcionárov. A tu je dôkaz, že kde je viera a vôľa, tam sa sny plnia. Absolvoval školu pre spravodajských dôstojníkov, špeciálnu školu ministerstva vnútra pre osobných ochrancov Polície ČR a po niekoľkých rokoch strávených v tajných službách prestúpil k ochrannej službe Polície ČR, neskôr pôsobil ako osobný ochranca pre členov vlády a ako príslušník elitného útvaru špeciálnych operácií vojenskej polície SOG. Odtiaľ neskôr z osobných dôvodov odišiel do civilu. V súčasnej dobe pripravuje množstvo prednášok a seminárov, pracuje s klientmi ako konzultant v oblasti osobného rozvoja a postupne pripravuje materiály na nové knihy. Jeho zámerom je odovzdávať svoje skúsenosti ľuďom, ktorí o ne majú záujem, rovnako ako sprístupňovať deťom pravdivé informácie o tejto realite a schopnostiach, ktorými prirodzene disponujú. Je autorom jedinečných kníh „Transformácia Vedomia – Tajomstvo kríža“, „Transformácia Vedomia II vyššia dievčenská“, „Ja verím“ a „Počiatky“. Je zakladateľom vydavateľstva KELTNER Publishing s. r. o.

 

 

Je možné, že stretnutie s Tomášom Keltnerom vám skutočne zmení život. Nie v zmysle očarenia z ďalšieho guru, ktorý vám povie, ako sa máte cítiť a čo máte so svojím životom robiť. Tomáš svojím pravdivým príbehom vlastného života pôsobí ako červená pilulka. Ponúkne vám pravdu, nie návod na život, opíše proces fungovania tejto (a nielen) reality, ostatné necháva na vašom slobodnom rozhodnutí. Jeho pravdivosť sa dotýka človeka na viacerých úrovniach bytia, pomáha spoznať a rozpoznať pravdu, a to vám už nedovolí zaspať. Neustále vás to vracia k témam, ktoré otvoril a pokúšate sa znova a znova zobudiť zo spánku.

 

 

Nakoľko dôležité je žiť v pravde?

 

Bytie v pravde je základným stavebným kameňom nového sveta, ktorého tvorba je našou hlavnou úlohou v súčasných reinkarnáciách. A na to je jednoznačne potrebná pokora. Jedným z aspektov pokory je úprimnosť. Žiť v pravde znamená byť v prvom rade úprimný sám k sebe. Skúmať sa, objavovať sa, prijímať sa taký, aký som. Prijímať sa neznamená rezignovať nad svojimi údajnými nedostatkami, ale naopak skúmať ich a prichádzať na príčiny a súvislosti. Pre prijímanie samého seba je nevyhnutná viera. Inštitút viery je niečo, čo vnímam ako svoju dominantnú úlohu. Objasňovať ľuďom zmysel viery a všetky konsekvencie. Napísal som o tom knihu Ja verím, v ktorej objasňujem nielen deťom, čo je to viera a nakoľko dôležité je veriť sebe. Hľadanie pravdy, seba je cesta pozorovania a nehodnotenia sa a všetkého okolo nás. V takomto stave sa akoby samo od seba dostaví uvedomenie a uvedomovanie si skutočnosti a všetkých súvislostí. Nie je to jednorazový akt alebo dej, ktorý sa stal a hotovo. Je to kontinuálny proces, ktorý neustále koreluje náš vnútorný stav a procesy v našom vnútri, predovšetkým úroveň našej schopnosti byť v harmónii so samým sebou. Dávať a dať do rovnováhy svoju hrubohmotnú podstatu – svoje fyzické telo so svojou jemnohmotnou podstatou – svojou vlastnou bytosťou (dušou). To je nikdy nekončiaci proces, kde máme každý deň šancu znovu začať a objavovať a prijímať a veriť...

 

Čo je podľa vás zmyslom nášho života?

 

Zmyslom života je prežívanie, vlastný zážitok. Prostredníctvom zážitku, skúsenosti totiž prichádza uvedomenie, ktoré nás posúva na pomyselnej ceste životom k ďalším, iným cieľom, iným zážitkom. Zážitky, skúsenosti nie sú dobré alebo zlé, sú iba pravdivé a iluzórne (emócie). Zážitok sa nedá takto rozlišovať, je to akoby sme vnímali jednu časť svojho tela, napríklad ruku, ako dobrú a inú časť, napríklad nohu, ako zlú. Rovnako sú pre nás potrebné aj všetky skúsenosti. Na dobré a zlé ich rozdeľuje náš rozum na základe svojich skúseností, ktoré sú však veľmi obmedzené, pretože u nevedomého človeka sa obmedzujú iba na aktuálne vtelenie a to dokonca iba na jeho časť. Prežitie lásky je v prijatí, ktoré nie je možné bez skutočného pochopenia, bez neho ide o len o plytkú ezoterickú pózu. Zažívanie ne-lásky pramení z ne-pochopenia a z ne-prijatia, teda z ne-porozumenia. Sme ľudské bytosti a našou neoddeliteľnou súčasťou je rozum a ego. Preto je potrebné najskôr porozumieť tomu, čo sa deje a až následne (mnohokrát samo od seba) sa dostaví prijatie. A na to je potrebná viera, pretože viera súvisí s rozumom rovnako ako strach. Ak je rozum v pravde, znamená to, že jeho závery sú pravdivé a nie hypotetické (podsunuté). Vtedy nie je potrebné rozlišovať vieru a strach, výsledkom je totiž – prvá časť harmónia, druhú dodáva (slobodné) ego. Ak pochopíme situáciu, bude pre nás omnoho jednoduchšie nenechať sa ovládať prostredníctvom svojho ega. Daná skúsenosť (situácia) potom nebude hodnotená ako dobrá alebo zlá, ale bude prijímaná ako neoddeliteľná súčasť našej existencie. Ľudská bytosť, ktorá pochopí túto pravdu, môže vedome napĺňať svoje poslanie, ktoré je v tvorení sveta. Sme spolutvorcovia tohto sveta, avšak na vedomej úrovni jedine vtedy, ak sme pochopili zmysel našej existencie v prežívaní a skúsenosti. Žijeme vedome a nenecháme sa ovládať ani cez svoje ego, ani cez strachy svojho rozumu.

 

O mimozmyslové vnímanie sme boli pripravení napríklad aj školskou dochádzkou. Existuje cesta späť?

 

Áno, ciest je iste mnoho. Mimozmyslové vnímanie nám nie je možné vziať, je možné iba obmedziť jeho vplyv na naše rozhodovanie. Toto je jedna z najdôležitejších vecí, ktorú by mal mať na pamäti každý rodič, aby neobmedzoval svoje dieťa vo vnímaní. Nie je to totiž len školská dochádzka, ale aj nevedomá výchova, čo nám berie (presnejšie povedané obmedzuje) naše prirodzené schopnosti. Stačí sa pozrieť na to, aké pohyblivé telo majú malé deti, pokiaľ ich na niekoľko rokov neposadíme do školských lavíc, kde sa ich pohyblivosť drasticky obmedzí. Rovnako je to aj s mimozmyslovým vnímaním. Ľudská bytosť má však možnosť zmeniť svoj život. Táto zmena sa deje uvedomovaním si. Ak si niečo uvedomíme, zmeníme tým realitu, skutočnosť okolo nás. Uvedomenie je zázrakom, zázrakom stvorenia. Týmto spôsobom sa presúvame vo variáciách reality, respektíve tieto variácie presúvame okolo seba (svojho fyzického tela). Detailne túto tému opisujem v knihe Transformácia vedomia 2.

 

Sme vychovávaní do sveta súperenia, uvedomujeme si, že je potrebné začať spolupracovať. Ako sa môže človek dostať (naladiť) do stavu jednoty a spolupráce, uchopiť ten pocit „sme všetci na jednej lodi“?

 

Cesta vedie cez pochopenie situácie. Uvedomenie si prichádza so zážitkom. Je jedno, či to je zážitok oddelenia vo svojej deštruktívnosti, ktorý nás privedie k spojeniu, alebo či je to zážitok spojenia, ktorý nám ukáže konštruktívnosť. Oboje nás privedie k uvedomeniu si skutočnosti, pravdy. Tu nie je nutné ani potrebné tlakom niekoho do niečoho nútiť. Nie je možné deštrukciu zastaviť silou, nie je to v našej moci. Rešpektujme čas, ktorý je potrebný na to, aby sme si to či ono uvedomili. Rešpektujme čas, ktorý na to potrebuje naše okolie, naši blízki. Možno budete jedného dňa postupovať rýchlejšie ako oni, potom sa nebojte opustiť svoj status quo a prijmite zmenu, ktorá prichádza. Nie je dobrá ani zlá, je skutočná. Čím viac sa jej budete brániť, tým viac budete nešťastní. Šťastie je ako láska. Nedá sa uchopiť a čím pevnejšie ho držíte, tým viac ho zabíjate. Ak chcete, tak si berte. Nechcete? Je to tiež správne, choďte ďalej po svojej ceste. Nenechajte sa pripútať vecami, ľuďmi ani emóciami. Prežívanie je slobodné, rovnako ako láska. Nepripúta vás, nemá ambíciu vlastniť vás. To, čo sa vracia a bolí, je emócia. Všimnite si ju, rozpoznajte a oddeľte vo svojom vnímaní od prežívania, od pocitov a od citov. Stratí tak nad vami moc. Bolesť, tá nepriznaná dcéra emócie, totiž obmedzuje vaše vnímanie a myslenie. Neumožňuje vám prežívať skutočnú lásku. Avšak proti moci lásky je všetko slabé, dovoľte si svojím vedomím cítiť lásku a všetko ostatné vám dôjde samo. Aj to, že nie sme od seba oddelení a že je omnoho zaujímavejšie spolupracovať, než byť sám...  

  

Film Tajomstvo a z toho prameniaci prístup k životu vzbudil v ľuďoch veľký ohlas. Napriek tomu sa mnohým ľuďom priania a sny neplnia. Kde sa stala chyba?

 

Tento film, rovnako ako učenia niektorých popredných svetových duchovných mysliteľov, je manipuláciou na vyššej úrovni vedomia. To je, samozrejme, len môj názor. Teda až do chvíle, keď na to prídete sami. Život v prítomnosti je istým cieľom na ceste, ale nie je možný bez vyriešenej minulosti. Bez rozpoznania elementálnych a elementárnych väzieb, ktoré nás prostredníctvom emócií ovládajú. Toto je prvoradá téma, ktorej sa treba venovať. Vplyv emócií na náš život popisujem v knihe Transformácia vedomia – tajomstvo kríža. Je to cesta, ktorú som objavil (iste nie ani prvý, ani jediný) a ktorú učím na svojich seminároch a vo svojich knihách. Kde sa stala chyba, že sa ľuďom neplnia ich priania? Nemôžem odpovedať jednoznačne, ale má to jedného spoločného menovateľa – neprijatú vlastnú minulosť, neschopnosť alebo neochotu nenechať sa ovládať. Niekomu sa to môže zdať čudné, ale áno – ľudia sa chcú nechať ovládať, inak by to ani nebolo možné...

 

Vo svojej knihe Transformácia Vedomia píšete, že deti sú vtelení anjeli, učia nás, kam máme ísť, ukazujú nám cestu. Čo vás naučili vaše deti?

 

Moje deti ma učia žiť v pravde. Považujem to za najvyšší spôsob existencie. Harmónia je nedosiahnuteľná bez tohto medzikroku, ktorý by mal byť prirodzený pre každého, ale realita je úplne iná. Deti nám ukazujú život v prítomnosti. Ukazujú nám bezprostrednosť, takže sa správajú nepodmienene, pokiaľ ich, samozrejme, nevhodnou výchovou alebo vzdelaním nepokrivíme. Deti vnímajú mimozmyslovo, takže sa to môžeme od nich učiť, poprípade si potvrdiť svoje vnímanie a brať ich ako svojich učiteľov a sprievodcov po jemnohmotných svetoch okolo nás. Deti nám  ukazujú aj naše slabé miesta. Naše slabiny, ktoré nie sme schopní alebo ochotní vidieť. Podobne sa k nám správa aj naše telo, ktoré s nami komunikuje prostredníctvom stavu, ktorému hovoríme choroba. V českom jazyku je to „ne-moc“. Ak nie sme „mocní“, sme „nemocní“. Ak sa takto správa naše fyzické telo, zašli sme vo svojej ignorácii už veľmi ďaleko. Deti nám ukazujú naše slabiny spočiatku veľmi nežne a často samy na sebe. To je dôkazom ich úplne bezvýhradnej a bezpodmienenej lásky k nám. To je ďalšia vec, ktorú sa od svojich detí učím, ale ešte stále nemôžem povedať, že som schopný takto milovať. Dosť veľký krok už je, ak dokážete rozpoznať zamilovanosť (emóciu) od lásky (citu). Tá jemná hranica je v egu a v jeho neslobodnej potrebe vlastniť a ovládať. Bez tohto pochopenia nie je bezpodmienečná (teda jediná skutočná) láska vôbec možná. Deti prinášajú nové frekvencie citov do našej reality, prinášajú nové možnosti, ktoré by sme si bez nich ťažko uvedomili. Ukazujú nám iné svety, väčšinou tie, z ktorých k nám prišli. Záleží na genetike ich duše, teda kým sú a odkiaľ prichádzajú. Dôvodom toho prečo je vždy cieľ naučiť nás niečo nového. Predovšetkým spoznať seba. Moje deti ma učia predovšetkým láske a tolerancii k tomu, čo nepoznám, čomu nerozumiem, bez ohľadu na to, čo si o tom myslí moje ego...

 

Keď už je reč o deťoch, ako uzdraviť to smutné nepochopené dieťa, ktoré si mnoho ľudí nosí v sebe až do smrti?

 

To je väčšinou veľmi dlhý proces, ktorý sa nedá obísť. Jeho zmyslom je poznanie seba a svojej minulosti, predovšetkým obdobie prenatálneho veku a predchádzajúcich vtelení. Mnoho nepochopenia a bolesti pramení z minulosti, z miest, kde s nami nezachádzali práve najideálnejšie a to treba spoznať a pochopiť. V tomto procese je na mieste inštitúcia odpustenia, ale treba s ňou zaobchádzať veľmi vedome, inak spadneme opäť do nezmyselnosti (a nefunkčnosti) niektorých ezoterických systémov. Odpustiť je totiž potrebné predovšetkým sebe... Ak sa začnete zaoberať touto témou, tak sa skôr či neskôr dostanete k svojim rodičom. Bez pochopenia a prijatia konania svojich rodičov sa neoslobodíte. Svojich rodičov treba vnímať ako zázrak svojho stvorenia, teda niečo, čo stojí za zrakom (zá-zrak), za tým, čo vidíme (v hrubohmotnej realite). Treba preskúmať a pochopiť ich dôvody, prečo to, čo robili, bolo také, aké to bolo. To, čo nám neumožní ich vnímať, je ich súdenie. Neodsudzujte svojich rodičov, pretože jediné, čo tým dosiahnete, je to, že vás život postaví do rovnakých situácií, v akých boli oni, aby ste mali možnosť in natura spoznať a pochopiť ich rozhodnutia. To neznamená, že je to zlá cesta, ale mne sa zdá zbytočne zdĺhavá. Jednoduchší je proces – porozumieť, pochopiť, prijať a odpustiť. Lepší pre nás a pre náš slobodný život, pre naše šťastie...

 

Strach je sprievodcom takmer každého z nás, ukazuje sa v rôznych podobách, ako vnímate strach vy?

 

Strach má mnoho podôb a je rafinovane používaný proti nám. Uvedomme si, že strach prichádza jedine z budúcnosti, nemusí byť súčasťou našej aktuálnej prítomnosti. Nežime tým, čo bude, či už je to dobré alebo zlé. Oboje je totiž klam. Žijeme teraz a tu, spojme tie dva svety dobrého a zlého a zbadáme skutočnosť. V tej strach nie je. To hovoril už Ježiš. Sila tej šelmy je v strachu, ale skutočnú moc nemá. Trápi nás obavami z budúcnosti a tým pádom je prítomnosť pre nás mŕtva. Moja rada znie: nezaoberajte sa strachom, ale vierou. Hľadajte svoju vieru. Hľadajte ju v sebe. Vy buďte tou zmenou, ktorú chcete vidieť okolo seba. To je cesta k pravde, ku slobode a ku šťastiu...

 

Existujú náhody?

 

Náhody neexistujú. Danú situáciu vníma ako náhodu iba nevedomý rozum, ktorý nie je schopný v danej chvíli určiť alebo nájsť kauzálnu súvislosť. To, čo považujete za náhodu, je spôsob, ktorým je vám tlmočené niečo dôležité. Na to, aby ste pochopili, je potrebné prestať súdiť, hodnotiť a naučiť sa len pozorovať a nehodnotiť. To, čo je najskôr vnímané ako zlé, sa môže ukázať časom ako dobré a naopak. Nesúďme a nebudeme súdení. Je to jednoduché, ale s neslobodným egom veľmi ťažké až nemožné. Ak sa vám stane nejaká náhoda, tak ju hneď nehodnoťte, ale skúste sa spýtať sami seba, čo vám to má povedať, na čo vás upozorňuje. To nevadí, že nemáte ihneď jasnú odpoveď, ukáže sa časom. Ale musíte byť „na príjme“, aby ste to neprehliadli alebo neprepočuli. 

 

Na počiatku bolo SLOVO, slovo ako nástroj tvorenia, teraz nimi plytváme. Počula som, že vy slová veľmi zvažujete...

 

Áno, slovo je veľmi silný prostriedok manipulácie a dezinformácie. Demagógia pracuje so slovami rovnako ako dobrí rečníci. Kto podceňuje silu slova, ten sa v lepšom prípade sám oberá o cenný nástroj. Slovo tvorí, ale tvorba nie je závislá iba od slov. Skôr naopak. Slovo je jedným z pilierov komunikácie, ktorá je zo začiatku nevyhnutná. Komunikácia je potrebná stále, ale spočiatku i vo forme verbálnej komunikácie. Ak sa nebojíte hovoriť o svojich pocitoch, o svojich snoch, objavíte spôsob tvorby reality. Zistíte sami na svojom príklade, že sny sa plnia. Treba v ne veriť, nelipnúť na konkrétnej ceste a nakoniec ani na konkrétnom cieli. Dôležité je veriť a pokiaľ sa bavíme o slovách, tak o tom hovoriť. Žiť svoje sny, napríklad tak, že o nich budete hovoriť s priateľmi, s partnerom. Slovo je mocný nástroj, preto dávajte pozor, čo kto hovorí vašim deťom.  

 

Žime svoj život, zážitky v sebe nesú esenciu, z ktorej ďalej čerpáme. Je obrovský rozdiel medzi tým niečo „vedieť“ a „uvedomovať si“. Uprostred stojí skúsenosť. To, čo zažijeme na vlastnej koži, dáva našim slovám hĺbku, je za nimi poznanie. Ľudia okolo nás vnímajú frekvencie, ktoré máte. Cítia, že to, o čom rozprávate, ste zažili. Nemáme možnosť zmeniť druhého človeka. Jediné, čo môžeme urobiť, je inšpirovať ho sebou, vlastným príkladom.


 

Cesta k poznaniu

   To, čo nám bráni v slobodnom prežívaní v pravde, sú emócie. Bez pochopenia princípu ich fungovania sme prostredníctvom nich ovládaní, nepohneme sa ďalej. Emócie sú prostriedok na ovládanie človeka, odvádzajú nás z prítomnosti. Emóciou v tomto prípade nenazývam prežívanie, ale ak prežívanie spätne hodnotím, nesúhlasím s ním. Dobrá informácia je, že sme schopní s nimi pracovať a dokonca meniť pomocou ich pochopenia realitu. Prvý krok je stav prítomnosti. Ten môžeme dosiahnuť prostredníctvom pozorovania. Pomocou  pozorovania bez hodnotenia sme schopní uvedomovať si súvislosti. Ak sa spätne pozrieme na situáciu, v ktorej sme prežívali emóciu, napríklad hádku, uvidíme viac, ako sme boli schopní na úrovni vedomia v tej danej chvíli. Technikou, ktorá je podobná regresu v psychoterapii, sa dokážeme dostať do momentu, v ktorom sme sa zachovali tak, ako nám to neskôr nevyhovuje, a zmeníme ho. Zároveň sa zmení naša prítomnosť. Je možné pohybovať sa istým spôsobom v čase, meniť minulosť a byť svedkom toho, ako na nás ľudia zrazu začnú reagovať inak a ako sa mení celý vzorec nášho správania. Je to jednoducho zázrak. S minulosťou sme spojení prostredníctvom elementárnych a elementálnych väzieb a je potrebné ich aspoň na základnej úrovni zrušiť. V okamihu, keď ich uvidím, zameriam na ne svoju vedomú pozornosť, zmiznú. My sme svetlo, je to niečo, pre čo nemusíme chodiť do obchodu alebo na nejaký kurz, je to naša prirodzenosť. Kde som prítomný, tam to napĺňam svetlom. Je iba otázka času – čas je svetlonos –, ako dlho mi potrvá, kým presvetlím kauzálny vzťah, bolesť alebo miestnosť. V okamihu, keď sa naplní daná väzba svetlom, prestáva Byť a som od nej oslobodený. Prítomnosť bez zrušených elementárnych väzieb funguje obmedzene a dočasne a udržať sa v nej nás stojí príliš veľa síl. Iba v stave vedomej prítomnosti sme slobodní a vedome si tvoríme svoju realitu. Prítomnosť má niekoľko fáz. Prvý okruh prítomnosti je od prebudenia do prítomného okamihu, druhý od momentu nášho narodenia a tretí sa počíta od príchodu našej duše do tejto reality cez jednotlivé vtelenia až doteraz. Najjednoduchšie sa nám pohybuje v aktuálnej prítomnosti, pretože môžeme pracovať so spomienkami rozumu. O niečo horšie je to s aktuálnym vtelením, tu môžeme naraziť na bariéru raného detstva alebo prenatálneho obdobia vývoja. Bežná medicína nám podsúva, že sú to obdobia, ktoré si z vývojového hľadiska pamätať nemôžeme. Technicky je to pravda, ale napriek tomu sme schopní vrátiť sa na tieto miesta a rozpamätať sa. Tu prichádzame k vedeckému paradoxu, keď náš rozum skutočne nie je vybavený pamäťovými bunkami a my si to napriek tomu pamätáme. Dostávame sa k bráne, ktorá nám dovolí prejsť ešte ďalej. Dostať sa na miesta v čase, keď nielenže môj rozum nemal vyvinuté pamäťové bunky, ale nemal som ani toto telo. Ak sa chcete zaoberať regresom vedome a cielene, je dobré nájsť si terapeuta, ktorému dôverujete. Terapeut stráži vaše telo, je prítomný a vlastnou vedomou existenciou vytvára pole, priestor bezpečia. Aj k spontánnemu regresu bez sprievodcu vedú viaceré cesty, musia však byť splnené určité podmienky. Sú dané konšteláciou hrubohmotnej reality. Regres môžu naštartovať napríklad silové miesta na zemi alebo energetické cvičenia. Nie je problém otvoriť dvere časopriestoru, ale uzavrieť príbeh, do ktorého vstúpime, aby odtiaľ nemohlo nič prúdiť. Je mnoho ľudí, ktorí prechádzajú regresmi v rôznych poradniach bez toho, aby im terapeut dvere zatvoril. Jednotlivé reality sa môžu začať prelínať a odtiaľ je iba kúsok do psychiatrickej liečebne. S regresom treba zaobchádzať zodpovedne. Rovnako zodpovedne by sme mali pristupovať k ľuďom, ktorých stretávame. Hľadáme učiteľov a terapeutov, ktorí nás budú viesť a pritom často nie sme schopní a ochotní vidieť ich napriek tomu, že stoja priamo pred nami. Nedostatok viery spoznáme tak, že sme netrpezliví. Nedostatok pokory spoznáme podľa toho, že nedokážeme počúvať. Často nechápeme, nerozumieme tomu, že človek, ktorý stojí pred nami, je ten najdôležitejší. Z nášho pohľadu môže byť horší takmer vo všetkom, ale v tom danom okamihu sa stáva naším učiteľom. Ak to pochopíme, môže nás previesť – vďaka pochopeniu, ktoré prostredníctvom neho získame – určitým úsekom nášho života. Je to obrovská práca na sebe. Pochopenie, že sa nepohneme ďalej, kým sa nepozrieme na svojho učiteľa z úrovne očí, bez ponižovania či povyšovania. To je život v pravde, zážitky sa potom stávajú omnoho pravdivejšími.

 

Naša realita

   Naša realita je stará zhruba 40 000 rokov. Dlhšie časové horizonty sú iba pokusy a strachy rozumu a vedy. Veda označuje Boha a vieru za náboženskú slabosť. Bojí sa priznať, že niektoré veci môžu byť jednoducho akauzálne. To znamená, že jednoducho existujú situácie, ktoré nemajú svoju príčinu. Dejú sa bez príčiny a rozum sa pod tým rúca. Empirika rozumu a jeho schopnosť dávať veci a udalosti do súvislostí súvisí iba s aktuálnym vtelením. Na rozdiel od duše, ktorej empirika zahŕňa celý náš život. Dokáže pracovať so skúsenosťami z minulých vtelení, čo rozum prirodzene popiera, pretože si na to nespomína. Kauzalita je záležitosť rozumu, on potrebuje určovať, aby sa v tom vyznal. Pojem náhoda je takisto výplodom rozumu. Označuje tak situáciu, pri ktorej nedokáže určiť kauzálnu súvislosť, presahuje ho. Toto ju dôležité si uvedomiť, systém totiž manipuluje práve prostredníctvom informácií. Dá vám pravdivú informáciu, ale nenaučí vás s ňou pracovať. To znamená, že vy viete, ale nefunguje vám to. Človek cíti, že je to správne a dostáva sa do cyklu, keď manipulátor môže povedať svoju verziu toho, prečo to nefunguje a čo je potrebné urobiť. Bude vás viesť tam, kam chce a ako dlho potrebuje. Cesta ku slobode je v princípe  jednoduchá, stačí si vyriešiť veci vo svojej vlastnej existencii. Prvý krok je vzťah s vlastnými rodičmi. Pokiaľ to neurobíme, tieto základné bloky nám znemožnia byť šťastnými. Nepredstavujme si ezoterický vzorec: mám ich rád a všetky bytosti sú šťastné. Je to úroveň, keď sa ma to, čo predtým bolelo – nepochválili ma, neuznali, nevideli, neprijali... –, nedotýka. Ak nemám vyriešenú túto základnú úroveň, nemôže mi fungovať ani partnerský vzťah. Muž nemá vyriešený vzťah s matkou, žena s otcom, a vzorce správania, ktoré z toho vyplývajú, sa prenášajú do aktuálnych vzťahov. 

 

 

Mužský a ženský princíp

   Žijeme v židovsko-kresťanskej paradigme, kde je pozícia ženy odsunutá na úroveň služby a servisu, prípadne fyzického sexu. Keď nemá mužský element prirodzeného nepriateľa alebo si ho urobí zo ženy, nemá možnosť prejaviť sa a začína sa vytrácať. Patriarchát, v ktorom sa nachádzame, paradoxne upadá, je to jeden z dôvodov, prečo sa vedú vojny. Mužský princíp vládne a prostredníctvom vojny si nachádza spôsob, ako sa prejaviť. Na územiach vojnových konfliktov ľudia prirodzene nerobia adrenalínové športy. Stres a adrenalín je súčasť ich života. Príčinu deštrukcie mužskej sily však treba hľadať omnoho ďalej. Mužský a ženský princíp sa od seba začali oddeľovať na vertikálnej úrovni. Na to, aby sa tieto dve energie opäť vyrovnali, je potrebné, aby mužský princíp, ktorý je momentálne hore, dosiahol druhý extrém a postupne sa po amplitúdach vyrovnal so ženským princípom až k bodu nula. Ženy nás prerastú a my zažijeme útlak, až potom sa môžeme postaviť vedľa seba. Záleží, na akom stupni vývoja a vedomia sa budeme nachádzať. Od toho sa bude odvíjať hĺbka a dĺžka jednotlivých amplitúd vývoja mužskej a ženskej energie odteraz až do momentu, keď sa dostaneme do pomyselného stredu. Mužský element je tak dlho hore, že stratil schopnosť porovnávať a z toho pramení strach. Tento obrovský strach spôsobuje, že sa muži cítia nedostatoční. Z toho, samozrejme, vyplýva mnoho základných problémov v partnerskom spolužití. Máme potrebu ženu vlastniť a ovládať. To znamená rozumieť tomu, čo robí, čo cíti a prečo. A v prvom rade, aby to robila tak, ako chceme my. Pretože si ako muž fyzicky, mentálne a emočne neverím, potrebujem si ju zabezpečiť. Je to veľká téma dnešnej doby. Otázka znie, čo s tým? Žiť to, žiť to tak dlho a nechať sa ubíjať, až ego stratí silu, my zvesíme ruky a odovzdane pripustíme, že nevieme čo ďalej. Pohár sa vyleje. Ak chceme vliať do pohára – grálu – niečo nové, treba ho naskôr vyliať. Nestačí však vyliať toho „naozaj dosť“. Treba ho vyprázdniť úplne, do poslednej kvapky. Aj kvapka jedu totiž otrávi celý pohár. Kým zostane na dne pohára čo i len kúsok môjho „mindráku“ alebo tendencie ovplyvňovať realitu prostredníctvom manipulácie partnerky do pozícií, ktoré sú pre mňa ako muža bezpečné, nebude možné začať nanovo. Tu sa nachádzame a teraz je naša úloha pochopiť ženský princíp. Urobiť to musia muži aj ženy. U žien sa síce nepodarilo úplne zrušiť mimozmyslové vnímanie, najmä v období menštruácie, tehotenstva alebo pri dojčení, ale problém zostáva. Pretože boli po niekoľko tisícročí prenasledované a trestané, prestali rozumieť tomu, čo vnímajú. Stratili napojenie a súvislosti a to im berie istotu. Na nás mužoch je preskúmať mimozmyslové vnímanie, spätne osvetliť a vrátiť ho ženám. Podporiť ich v tom tak, že im budeme veriť, necháme ich mýliť sa. Každá žena má svoj nádherný vnútorný svet, do ktorého nepúšťa len tak hocikoho. Obdivujem ženy a vnímam ťažobu stvorenia i poznania, ktorú nesú. Často nechápané a nepochopené mužmi. Žena prežíva väčšiu bolesť, ako je tá, o ktorej je ochotná hovoriť. Väčšina mužov sa o tom vďaka svojej obmedzenosti nikdy nedozvie. Ženy vnímajú svet inak. Dotýkajú sa farieb a vôní, vnímajú mimozmyslovo a tvoria prijatie ako základný kameň sebavedomia ľudského druhu. Žena je bližšie k vnímaniu Boha ako muž. Každý deň sa učím od žien bezvýhradné prijatie, ktoré nemá v tomto svete obdobu.

 

Ako rozpoznáme, čo je pravda a čo nie? Na to, aby sme pochopili, ako funguje naša Realita, je potrebné začať od základných stavebných kameňov...

   Prvý základný kameň je pochopenie Emócií. Pozrieme sa, čo sú emócie a ako fungujú. Je rozdiel medzi zážitkom a emóciou. Emócia je v princípe To zlo. Emóciu si môžeme pre bližšie pochopenie definovať ako prežívanie, s ktorým spätne nesúhlasíme. Najjednoduchší príklad je partnerská hádka. Ráno sa s partnerkou pohádam a o pár hodín si uvedomím, že ak by som mal možnosť vrátiť čas, konal by som inak. Vnímam, že som povedal a urobil niečo, s čím po čase nesúhlasím. To znamená, že Emócia je prežívanie, ktoré sa odohralo na inom mieste v inom čase, než som ja v tejto chvíli a s ktorým v súčasnom stave vedomia nesúhlasím a rád by som ho zmenil. Niekedy ľudia reagujú: „Vy nám beriete emócie, stanú sa z nás bioroboti,“ nie, je to inak. Nemýľme si emócie s prežívaním. Prežívanie, zážitok, je konštruktívne, je to dôvod, prečo sme Tu. My ľudské bytosti prirodzene pracujeme s citmi a pocitmi. Emócia je umelo pridaná do nášho Sveta a prichádza k nám prostredníctvom ženy. Je to prostriedok na ovládanie Ľudí. Keď sa nahneváte, ste schopní povedať to, čo neskôr ľutujete. V tomto stave emócie dokážete zničiť v priebehu krátkej chvíle niečo, čo ste roky budovali. Emócia je alergická reakcia nášho fyzického tela na náš Rozum. V princípe ide o energiu, ktorá je pri prežívaní emócií uvoľnená. Energia emócie sa počíta v absolútnej hodnote. Ponúka sa, samozrejme, otázka, prečo to robíme? Odpoveď je jednoduchá, nerobíme To my. 

 

Kto má z toho prospech?

   Ľudská bytosť sa skladá z troch podstát. Je to naše fyzické Telo, Vlastná bytosť – Duša a Duch. Sú to tri neoddeliteľné podstaty, ktoré sú v našom božskom stvorení prítomné v rovnakej veľkosti. Presnejšie povedané – môžeme ich mať rovnako veľké a tým sme absolútne jedineční v celom štvrtom Vesmíre stvorenia. Vďaka tomu sme totiž schopní Tvoriť alebo presnejšie povedané spolutvoriť Realitu. My ľudia sme tieto schopnosti dostali do vienka pri prvotnom Narodení. Na rozdiel od ostatných Entít, ktoré spolu s nami obývajú túto realitu. Práve preto sme stredobodom záujmu všetkých prítomných Bytostí, ktoré sa s nami pokúšajú prostredníctvom nášho Rozumu a Ega manipulovať a sýtia sa našou energiou. Niektoré bytosti nazývame bohmi a prisudzujeme im vlastnosti, ktoré v podstate máme my sami, len sme na to zabudli a prestali tomu veriť. Myslíme si, že na to, aby sme mohli zrealizovať naše plány a sny a dostali to, čo potrebujeme, musíme žiadať iné bytosti.

 

Na to, aby sme boli schopní opäť slobodne tvoriť svoju Realitu je potrebné prejsť určitú cestu

   A je pomerne dlhá. Tvoríme prostredníctvom zložky Ducha. Práve preto je táto podstata tak ťažko spoznateľná a máloktoré učenie ju popisuje správne.

Zložka Ducha je nehmotná, je tá cesta, ktorou sa spájame s Bohom (Stvoriteľom). Symbolicky vzniká vtedy, ak je naša duša (zastúpená egom) a naše fyzické telo (zastúpené rozumom) v harmónii, v rovnováhe. Fyzické Telo je hrubohmotné – vnímateľné pre našich päť zmyslov. (Je to niečo, čo mnoho ľudí považuje ešte stále za jedinú skutočnosť.) Vlastná Bytosť – Duša je jemnohmotná, čiže nie je pre naše zmysly vnímateľná. Napriek tomu, že ju nevidíme, nemôžeme sa jej dotknúť ani ju počuť či ochutnať, už názov nám napovedá, že má hmotnú podstatu. Dokážeme ju vnímať pomocou mimozmyslového vnímania.

 

Čo nám bráni v slobodnej tvorbe, prečo sa nám neplnia naše priania?

   Príčinou je nerovnováha medzi Rozumom a Egom. Rozum, zástupca hrubohmotného Tela, to je ten, ktorý sa všetkého bojí, je realizovaný na troch miestach v našom tele. Na dvoch miestach v hlave a v oblasti solárneho pletenca.  Ego, to je to, ktoré vie všetko lepšie. Je zástupcom našej jemnohmotnej Duše. Čím viac sa nám ich podarí uviesť do rovnováhy a rozpoznať ich existenciu, prejavy, zámery a programy, tým viac budeme schopní vnímať, čo sa deje okolo nás a porozumieť tomu, čo a prečo sa deje. Nepotrebujeme žiadne duchovné učenie ani guruov na to, aby sme rozpoznali, čo je konštruktívne a čo deštruktívne. V okamihu, keď sa realizuje zložka Ducha v plnom priesečníku Tela a Duše, dokážeme slobodne tvoriť myšlienkou a ovplyvňovať realitu.

 

Zmyslové a mimozmyslové vnímanie

   My ľudské bytosti prirodzene disponujeme zmyslovým vnímaním, ktorým vnímame hrubohmotnú realitu a zároveň mimozmyslovým vnímaním a sme ním schopní vnímať jemnohmotnú realitu. Egregory sú jemnohmotné. Preto ich bez prejavov v hrubohmotnej realite zozačiatku ťažko identifikujeme. Je dôležité, a je to jeden z prvých krokov, začať mimozmyslovo vnímať. Nie je to niečo, čo by sme mali dosahovať. Všetci túto danosť prirodzene máme. Žena má mimozmyslové vnímanie prirodzene otvorené a aktívne. V nevedomom stave sa s ním stretáva najmä v obdobiach menštruácie, pôrodu alebo dojčenia. Často však tomu, čo vníma,  nedôveruje a nerozumie v širšej súvislosti. Nedokáže svojmu Rozumu vysvetliť, Čo vníma. Sú to stavy, ktoré nevedomí muži nedokážu štandardne pochopiť. Ženy boli systematicky veľmi dlhú dobu likvidované nami mužmi a systémami, ktoré muži vytvorili, preto sa ženy uchýlili do apatie a uzatvorili sa. Teraz sa nachádzame v čase, keď sa to všetko začína otáčať. Úroveň Vedomia stúpa.

 

Neberte nám emócie...

   Emócie mnoho nevedomých žien berie ako súčasť seba samej, svojho sebavyjadrenia. Práve v tomto skreslení je ukrytá tá kliatba. Je to niečo ako prvotný hriech. Z pohľadu súčasných náboženstiev žena nemôže byť čistá. Každý nádych je hriech. Preto jej bolo prisúdené prežívať prostredníctvom emócií. Dôvod? Je veľmi jednoduchý, aby bola spútaná jej obrovská sila a otočila sa proti nej samotnej. Aby žena ničila svoje telo alebo sa dala do služby zlu. Hovorím konkrétne o ženách, ktoré sa správajú ako muži a časom tak začnú aj vyzerať. V tom je veľká hrozba, ako je písané: „Keď sa ženy začnú podobať mužom, až nebude môcť predávať nik, kto nie je označený číslom šelmy...“ A  je to doba, v ktorej sa práve nachádzame. Mnoho ľudí ešte stále netuší že EAN – čiarový kód, ktorým je označený tovar, je zložený nielen z čiar, ale aj z čísel. Prvá, prostredná a posledná čiara označuje číslo šesť. To znamená, že každý čiarový kód nesie toto znamenie. Kódy slúžia ako vysielače a prijímače. Sú to vstupné brány do našich Svetov, do našich domovov. Existuje mnoho exoterných techník, ktoré ich dokážu neutralizovať a eliminovať, úplná zmena je však v tejto dobe takmer nemožná. Ľudia musia zmeniť nastavenie vo svojom vnútri. A to najmä ženy. Žena je totiž princíp, ktorý tvorí. Môže stvoriť nového človeka. Často počujeme opak, že tvorcom je muž. Je potrebné si uvedomiť, že mnoho princípov je v našom veku otočených a ak je skreslenie v jednom, je aj v ostatnom. Súčasná paradigma sa však chýli ku koncu. Nastal čas, keď je možné vytvoriť niečo Nové. Ježiš hovoril, že každý z nás je stavebný kameň Nového Sveta. Kým zostane posledný človek prebudený, my ostatní budeme čakať. A to sa týka predovšetkým žien. Tvorcovia systému to, samozrejme, vedia, a preto sa mnoho z nich inkarnuje do ženského tela a prostredníctvom vtelenej ženy sa tomuto prebudeniu snažia zabrániť. Mnoho žien nie je ženami, ale mužmi. Žena NEBOJUJE. Väčšina ženských spolkov má na svojom čele muža a ich jediný a skutočný zmysel je bojovať proti ženám. A to spôsobom, ktorý je veľmi rafinovaný. Nazýva sa Ochrana žien. Nie ochrana Ženstva – a v tom je obrovský rozdiel. Ak žena používa mužské rituály, nie je niečo v poriadku. Je to jeden z poznávacích znakov. Na vašom území pôsobí mnoho nebezpečných siekt. Často sú reprezentované práve ženami...

 

Hovorili ste o tom, že sme prostredníctvom emócií ovládaní prítomnými bytosťami, energetickými štruktúrami, systémom... ako urobiť prvý krok ku slobode?

   Úplne prvý krok smerom ku slobode je pripustiť možnosť, že to tak je. Pokiaľ niekto bude tvrdohlavo tvrdiť, že je to nezmysel, nikam sa nepohne. Pripustiť možnosť, že by čokoľvek mohlo byť inak, ako tvrdí oficiálna verzia, ktorú nám predkladá výchova, vzdelanie, masmédiá alebo vládnúca elita. Je potrebné spoznať pravdu. A tá je často iná ako skutočnosť, ktorú nám predkladajú oficiálne.

 

Ako spoznáme, čo je skutočne pravda?

   Sú dva zdroje poznávania. Jeden zdroj sme my sami, naše mimozmyslové vnímanie. Je potrebné naučiť sa vnímať iným spôsobom ako prostredníctvom rozumu. Súčasť mimozmyslového vnímania sú určité zručnosti – uvedomovanie si faktov a súvislostí a odlišovanie faktov od hypotéz. Toto sú dve základné mimozmyslové zručnosti, ku ktorým sa dostávame v momente, keď začíname mimozmyslové vnímanie spoznávať, využívať ho a pracovať s ním. Pravdu prostredníctvom mimozmyslového vnímania spoznáme cez pocit. Náš rozum negarantuje, že je niečo pravda, napriek tomu, že to logicky dáva zmysel a môže sa nám to dokonca páčiť. My to tak musíme cítiť, vnímať prostredníctvom našej Duše. Naša duša úplne presne vie, čo je pre nás dobré a čo nie. Náš rozum to nevie, on si len niečo myslí na základe informácií, s ktorými pracuje (jeho skúsenosť je obmedzená iba na jedno – aktuálne vtelenie) na základe vzdelania alebo výchovy. Naša Duša je omnoho múdrejšia, staršia, má viac informácií, svoju skúsenosť čerpá z viacerých inkarnácií, má preto väčší nadhľad, dokáže vnímať širšie súvislosti... Keď je nám predložená určitá verzia pravdy, s ktorou rozumovo môžeme súhlasiť, ale to tak necítime, je lepšie veriť tomu, čo cítime a vnímame. Rozum je pomerne jednoducho manipulovateľný. 

Druhý zdroj poznávania pravdy je cielené poznávanie nových a iných informácií. V tom plnia svoju úlohu alternatívne novinárske zdroje, výskumná pátracia činnosť investigatívnych novinárov, alternatívne zdroje informácií – knihy, časopisy, rôzne centrá... Je to veľký zdroj, z ktorého môžeme čerpať pri poznávaní pravdy.  Samozrejme, že do toho spadajú aj konšpiračné teórie, tu sa však dostávame na veľmi tenký ľad, pretože sa veľmi často používajú na úmyselnú manipuláciu s ľuďmi.

 

Veľmi sa rozmohli rôzne informácie oznamované prostredníctvom channelingu od „vyšších bytostí“. Ako spoznáme, že sú informácie pravdivé alebo nie?

   Najskôr treba spoznať samého seba, svoju dušu. Spoznať, kto som, odkiaľ a kam idem, aký mám zámer. Toto všetko je potrebné vedieť predtým, ako sa pustím do interakcie s ľuďmi, náboženstvami či sektami, ktoré majú z nejakého dôvodu potrebu hovoriť, čo je dobré a čo zlé. Pretože ak to ja sám neviem, tak sa v tom, čo mi niekto predloží, veľmi ťažko zorientujem. V prvom rade potrebujem komunikovať sám so sebou a vnímať sám seba. Ak niekto začína komunikovať sám so sebou cez nejakého prostredníka, terapeuta alebo médium, ktorý mu sprostredkováva rozhovor s nejakou vyššou duchovnou silou, bytosťou či inteligenciou, tak sa dostáva do situácie, keď môže byť veľmi jednoducho manipulovateľný. Tieto vyššie entity, ktoré pracujú s omnoho širšou základňou vedomostí, dokážu s nami veľmi jednoducho manipulovať prostredníctvom upravovanej pravdy. Aby sme ich počúvali a uverili, zozačiatku nám predkladajú pravdu v čo možno najčistejšej verzii a s odstupom času, ako postupne poľavuje ostražitosť a pozornosť poslucháča, ju nahrádzajú manipuláciou a demagógiou. Čiže pravdou, ktorá je zriedená účelovým klamstvom a manipuláciou. A to človek veľmi často nie je schopný rozpoznať. Práve to, že do určitého času prostredník oznamoval čistú pravdu, vedie k tomu, že človek veľmi hlboko uverí. Preto varujem pred získavaním informácií prostredníctvom channelingu alebo médiom z informačného poľa okolo nás. Netvrdím, že je to vždy zlé, iba chcem upozorniť na to, že je veľmi ťažké, predovšetkým pre nevedomého človeka, rozpoznať medzi tým, čo je pravda, ktorá mu má slúžiť na jeho ceste k poznaniu samého seba a svojej cesty a čo je manipulácia, v rámci ktorej je zneužívaný na iný cieľ. Je to veľmi náročné rozlíšiť, ak človek nepracuje sám so sebou a nie je schopný prostredníctvom mimozmyslového vnímania rozlíšiť fakty a skutočnosť od hypotéz – virtuálnych právd a svetov, ktoré sú predkladané egregorom alebo informačným poľom, ktoré o sebe tvrdí, že je samotný Boh, archanjel, posol alebo mimozemská inteligencia. Do komunikácie s takýmito entitami by mal vstupovať človek na veľmi vysokej úrovni Vedomia. Aby dokázal rozlíšiť, čo z toho, čo sa mu predkladá ako posolstvo, ktoré má šíriť ďalej, je v prospech človeka a čo je manipulácia konkrétnej entity. Týmto spôsobom sa totiž prejavuje mnoho nevtelených veľmajstrov mágie z rôznych smerov, ktorí prišli o telo a tým pádom i o možnosť a schopnosť slobodne tvoriť. A tak si hľadajú niekoho, kto im bezhranične uverí a ponúkne im svoje telo ako nástroj na tvorbu. Tu prichádza na rad veľký otáznik – na čo to má slúžiť? Všeobecná nálepka je – v prospech ľudí. Tu sa treba zastaviť a obzrieť sa do minulosti. Každé jedno náboženstvo alebo politická moc konala masakre práve v prospech „myšlienky“ alebo „ľudí“.

 

Akým spôsobom sa môžeme dotknúť seba, svojej duše bez pomoci nejakého prostredníka?

   Cesta vedie cez Pravdu. Cez vnútornú pravdivosť človeka. Tá prichádza vnímaním samého seba prostredníctvom toho, čo v skutočnosti cítim. Nie vnímaním seba cez pohľad všeobecnej dogmy, štátu, rodiny alebo nastavenia v spoločnosti. Svoju vlastnú vnútornú pravdivosť spoznávam, pokiaľ žijem a robím to, čo skutočne cítim a nie to, čo sa odo mňa očakáva a čo spoločnosť v danom prípade pokladá za správne. Moje cítenie sa môže pomerne často meniť. Aj v priebehu jedného dňa môžem pri jednej veci cítiť rôzne postoje. Svoju pravdivosť nachádzam vtedy, ak sa týmto postojom prispôsobujem. Ak dávam navonok najavo to, čo skutočne cítim vo svojom vnútri. Ak je mi napríklad niekto nesympatický napriek tomu, že o ňom všetci naokolo tvrdia, že je ten správny, tak moja vnútorná pravdivosť sa prejaví práve v tom, že si dovolím byť ten jediný, komu nesympatický bude. A naopak, ak nejakú osobnosť väčšina ľudí v danej chvíli odsudzuje a ja ju vnímam inak, tak sa k tejto osobnosti pripojím, aj keby to pre mňa malo mať v materiálnom, reálnom svete nevýhody. Týmto spôsobom, cez svoju vnútornú pravdivosť, môžem začať nachádzať seba. To, kto skutočne som. Je to proces, ktorý trvá určitý čas. Dĺžka času, ktorý je potrebný na to, aby sme našli samého seba a svoju vnútornú pravdivosť je priamo úmerná mojej vlastnej úprimnosti voči sebe – čo si dokážem skutočne priznať, aký som a čo robím, a  pokore. Pokora sa prejavuje v nehodnotení, v tom, že nemám potrebu hodnotiť. Tým, ako postupne spoznávam a v pravde prijímam samého seba, vnímam spätne mnohé situácie, v ktorých nesúhlasím so svojím konaním. Je nevyhnutné si odpustiť, odpustiť si svoju nedokonalosť v rozhodovaní, pri výchove, v reakciách... Je to jeden z prejavov pokory a úprimnosti. Vedú k nájdeniu seba a svojej vnútornej Pravdy. Napríklad o tom, že nie som dokonalý človek. Tento samotný krok ma veľmi približuje k oslobodeniu sa spod vplyvu tých, ktorí ovládajú.

 

Vráťme sa k inštitúcii Odpustenia. Niekedy si myslíme, že sme odpustili, ale po čase zistíme, že to tak nie je. Prečo nám niekedy odpustenie nefunguje? Je možné popísať tento jedinečný proces? 

   Odpustenie ako plytké tvrdenie je nefunkčné. Odpusteniu musí predchádzať porozumenie a pochopenie. Musím pochopiť svoje reakcie v danej situácii a reakcie ostatných ľudí, ktorí sa jej zúčastnili. Ak chcem napríklad odpustiť svojim rodičom, musím pochopiť, čo a prečo urobili. Ak chcem odpustiť sebe, nepostačí tvrdenie: Ja s tým už nesúhlasím, mal by som reagovať inak. Toto tvrdenie nie je súčasť porozumenia, je to postoj. Na to, aby sa mohla realizovať inštitúcia Odpustenia, musí byť splnených niekoľko presných postupných krokov, ktoré sú nevyhnutné na to, aby skutočne ovplyvnili realitu. Prvý krok je porozumenie. Potrebujem porozumieť tomu, čo a prečo som urobil. Súčasť porozumenia je dostatok informácií. O tom, čo hovoril konkrétny človek, prečo a čo tým myslel. Zároveň vedieť všetko pravdivo o sebe, prečo som to hovoril, čo som tým myslel, kam som tým smeroval. To všetko bez hodnotenia – je to tá najdôležitejšia vec. Ak sa spätne pozerám na situáciu s úmyslom odpustiť si, musím vyhľadávať informácie a vnímať ich bez hodnotenia. Ak ich hodnotím, či už pozitívne alebo negatívne, zostávam bez nároku na porozumenie danej situácie. Môžem vytvoriť rozumovú tézu, môžem situáciu zanalyzovať, môžem k nej zaujať postoj, ale nedôjdem ku skutočnému uvedomeniu si, o čo vlastne v danú chvíľu išlo. Mnohokrát ide totiž o niečo úplne iné, než o to, čo vnímame za slovami alebo činmi.

Porozumenie je informácia pre rozum, aby bol ochotný niečo prijať. Prijatie súvisí s vierou. Nemôžem niečo prijať, ak tomu neverím. Môžem to povedať, môžem to urobiť, ale nestane sa to skutočnosťou. Po prvom kroku – porozumení prichádza viera. Prejaví sa tým, že situáciu prijmem tak, ako sa odohrala – bez hodnotenia. Ku slovu sa v tomto procese v značnej miere dostáva rozum, pretože viera, rovnako ako strach, je frekvencia rozumu a v tomto procese pracujeme predovšetkým s vierou. Rozum porozumie, pochopí, pravdivá informácia sa stane jeho súčasťou a prostredníctvom inštitútu viery ju prijme. Vtedy je možné, aby došlo k odpusteniu. Bez porozumenia, pochopenia a prijatia nemôže nasledovať odpustenie. V mnohých technikách, ktoré popisujem vo svojich knihách (Transformace Vědomí 1 a 2) sa zaoberám číslom tri, trojčlenkou, Svätou Trojicou. Ak robím dve veci a konám správne, tak tá tretia, ktorú mám stanovenú ako cieľ, sa realizuje sama od seba. Ak správne porozumiem a správne prijmem, v podstate som už odpustil. Odpustenie nie je tretí krok, ktorý musím aktívne urobiť, udeje sa sám od seba, ak naplním dve misky váh a uvediem ich do rovnováhy. Nemôžem hovoriť o tom, že som skutočne prijal niekoho alebo nejakú situáciu, pokiaľ nepríde k odpusteniu. Dochádza k nemu v priebehu porozumenia a prijatia.

 

Akou témou sa v poslednej dobe zaoberáte?

Témou démonov, jemnohmotných bytostí, ktoré sú okolo nás. Väčšinou sme ich tvorcovia. Mnoho démonov prežíva skrz to, čo sa odohráva vo svete okolo nás. Ovplyvňujú naše životy, to, čo sa deje. Komunikujú. Ja som sa do komunikácie s nimi dlho nepúšťal, ale nastal čas, keď je potrebné, aby som sa tomu venoval omnoho viac. Nastal čas informovať ľudí. Slovo démoni má dosť negatívnu konotáciu, dajú sa nazvať rôzne, vytvoril som pojem prítomné bytosti. K téme démonov patria, samozrejme, aj psychické víry a iné energetické štruktúry, ktoré vstupujú do mysle ľudí, ovplyvňujú ich a ovládajú.

 

Akým spôsobom môže človek prítomné bytosti vnímať?

Dajú sa vnímať mimozmyslovo. Sú to jemnohmotné bytosti, takže ich nie je možné vnímať zo základného stavu, v ktorom sa ľudia nachádzajú. Je však možné vnímať ich prejavy, ktoré sú hrubohmotné, čiže sa dajú zachytiť zmyslami. Inak je ich vlastná komunikácia mimozmyslová. Človek, médium, dokáže v určitom zmenenom stave vedomia vnímať a prijímať to, čo mu jemnohmotná bytosť oznamuje. Často sa o tomto spôsobe hovorí ako o channelingu. Nevedomý človek sa však nedokáže sám kontaktovať s prítomnou bytosťou. U nevedomých ľudí do kontaktu vstupuje bytosť, nie človek. Bytosť vstupuje do kontaktu väčšinou prostredníctvom symboliky. Cez opakovanie určitých situácií, symbolov alebo čísiel. Keď nejaká entita osloví človeka, priestor sa akoby vyplní. Na frekvencie prítomných bytostí veľmi silne reagujú elektronické a mechanické prístroje. Prístroje stvorené človekom začnú mať rôzne poruchy alebo nezmyselne prestávajú fungovať. To je jeden z efektov, ku ktorému dochádza pri komunikácii. Prostredníctvom tohto sa dá ich prítomnosť sledovať, ak človek mimozmyslovo nevníma. Ale ako som už povedal, nevedomý človek sám nedokáže komunikáciu iniciovať, s jedinou výnimkou, a tou je rituál. Niektoré typy rituálov sa dajú použiť na kontakt s jemnohmotným svetom. Skrz rituál človek tieto bytosti volá a ony prídu a komunikujú. Vedomý človek s nimi dokáže komunikovať, ale zo strany určitého typu bytostí nie je o komunikáciu v podstate záujem. A to z toho dôvodu, že vedomého človeka nemôžu využiť a ovládať.    

 

V človeku veľmi často to, čo nevníma piatimi zmyslami, vyvoláva strach...

To je jedna z možných reakcií, bol by som radšej, keby reakcia na to bol záujem o poznanie seba. Pretože človek, ktorý pozná sám seba, nemusí mať z ničoho strach, tým pádom ani z démonov. Človek, ktorý pozná sám seba, sa už blíži k stavu plného vedomia, to znamená k bytiu v prítomnosti. Takýto človek vo svojej prítomnosti bytosti v podstate nemá. Ježiš hovoril o tom, že miesto bezpečia je v našom vnútri: „To je to miesto, na ktorom sa stretávame.“ To je to Kráľovstvo, o ktorom hovoril. Prítomný okamih. Tam moc démonov nesiaha, ale všade inde áno. Nevedomý človek sa prevažne pohybuje mimo prítomnosti, neustále je vo svojich myšlienkach v minulosti alebo vytvára budúcnosť, a to je teritórium, v ktorom sa dokážu prítomné bytosti pohybovať a ovládať nás. Egregory, energeticko-informačné štruktúry, dokážu totiž z človeka načítať všetky informácie, takže nemáme možnosť sa pred nimi ukryť. Je to ako pripojenie na internet. Robia to preto, aby našli naše slabé miesta, cez ktoré sme ovládateľní.

 

Ako z toho von?

Poznať seba, svoje slabé miesta a uzdraviť ich, respektíve uzdraviť seba. Démoni, napriek tomu, že sú prvoplánovo vnímaní ako negatívni, pretože vytvárajú veci, ktoré skrz rozum vnímame ako negatívne, tu majú svoju úlohu. Upozorňujú nás na to, čo nemáme v poriadku. Predovšetkým vtedy, keď to dlho ignorujeme, keď dlhodobo robíme niečo, čo by sme robiť nemali. Vtedy sa objavia a začnú nás na to upozorňovať, strážia nás. Na základe toho v podstate vznikol výraz egregor, čo v preklade znamená strážny anjel. Tento výraz vníma, paradoxne, väčšina ľudí ako čisto pozitívnu záležitosť. Prax je však veľmi odlišná. Bytosti fungujú iným spôsobom, ako sa mnoho ľudí domnieva a ich zámery sú výrazne odlišné. Nie je to o čistej nezištnej pomoci ľuďom, ako nám niektoré ezoterické systémy a smery chcú nahovoriť. Prítomné bytosti ľuďom svojím spôsobom pomáhajú tým, že sa dotýkajú ich boľavých miest a nútia ich niečo s tým urobiť.

 

Vráťme sa k strachu, prostredníctvom ktorého sa s nami prítomné bytosti často kontaktujú.

Strach je v podstate viera a my vieme, že skrz vieru tvoríme. To, v čo veríme, získava našu silu na svoju realizáciu. Preto nás prítomné bytosti využívajú. Využívajú našu vieru, ktorá je prekrútená v strach. Strach je viera v nejakú negatívnu vec. Prítomné bytosti využijú našu moc tvoriť na svoje vlastné plány. Preto vyvolávajú strach. My sme tvorcovia, my sme stvorili démona zla – diabla. Diabol je výtvor človeka, nie Boha, ako sa niektoré náboženstvá domnievajú. Diabol netvorí protiváhu Bohu. S Bohom nemá nič spoločné. Ovládanie prostredníctvom strachu sme prítomné bytosti naučili my. Dá sa to zistiť zo spôsobu, akým veľmoci ovládajú ostatných. Vždy je to cez strach, strach o život, strach z mučenia, z trestu. Často sa tento princíp, bohužiaľ, premieta aj do výchovy detí. Ako technika výučby sa používa hrozba, ktorá vyvoláva strach. V hrozbe je zakódovaná hrôza. Preto je potrebné uvedomiť si, že sme tvorcovia a to, čo sme stvorili, treba napraviť. Teraz nastáva doba, keď je potrebné dať tieto informácie von, aby sa dostali do vedomia ľudí. Cielene odstrániť nezmyselné manipulácie, ktoré kolujú medzi ľuďmi v podobe rôznych takzvaných channelingových textov. Objavujú sa informácie, ktoré sa označujú ako copyright toho či onoho vedomého človeka z minulosti. Či už sa to týka channelingov s Ježišom alebo ide zapisované informácie od bohov, ako je napríklad Toth a podobne. Väčšina textov, s ktorými som sa stretol, nemá nič spoločné s ľuďmi a bytosťami, podľa ktorých sú pomenované. Sú to informácie od bytostí, ktoré sa ľuďom predstavujú pod ich menom. To sa vždy ukáže a vyjde najavo. Všetky tieto hviezdy zmiznú, keď vyjde slnko.

 

Dá sa povedať, že slobodná vôľa je tam, kde je vedomie?

Slobodná vôľa je priamo spojená s vedomím. Inými slovami, nevedomý človek nemá slobodnú vôľu. To neznamená, že nemá moc a silu tvoriť. On tvorí, ale nie slobodne. Ľudia sa domnievajú, že sú slobodní a že robia to, čo chcú, že sa správne rozhodujú, ale, žiaľ, nie je to pravda. Preto je také nevyhnutné poznať sám seba, svoj vnútorný svet, vnútornú pravdivosť. To je ten odkaz života v pravde. To je jediná správna cesta, ktorá nás vedie k Vedomiu. Vedomie nám umožňuje rozhodovať sa slobodne. Až s ním prichádza slobodná voľba. Vedomie nie je vedenie. Nie je to o množstve informácií, ktoré človek pozná. Množstvom informácií vedomie nestúpa. Vedomie stúpa s pravdou, vnútornou pravdivosťou. Čím je človek pravdivejší, žije to, čo hovorí a hovorí o tom, čo robí, tým je vedomejší. Nezávisle od poznatkov a počtu informácií, ktoré má. Úroveň vedomia sa spozná podľa toho, že vedomý človek je ťažko manipulovateľný. Nemusí vedieť nič o konflikte, ktorý sa deje vo svete, ale v okamihu, keď sa s touto informáciou stretne, spozná, či je nám predkladaná nejaká upravená verzia, alebo nie. A v tom je tá naša sila. Cesta k sebe, cesta k pravde, cesta k vedomiu.

 

O čo prítomným bytostiam a rôznym egregorom ide, ktorá zložka človeka ich najviac zaujíma?

Ide o dušu. Keď sa na to pozrieme čisto technicky, tak sa o dušu usilujú, lebo je pre nich zdroj energie. Ide o energiu. Duša, je brána, kľúč k obrovskému množstvu energie. Súčasť Trojjedinosti ľudskej bytosti je svetlo. Je to siedma časť, most povýšenia; 1, 4 a 7 sú čísla svetla, čísla povýšenia. Naše fyzické telo obsahuje sedem zemí, území, brán, najčastejšie ich nazývame čakry, ktorými je potrebné prejsť a uzdraviť ich poznaním a láskou. Prejsť každú časť tela a naučiť sa ju milovať. Milovať znamená svätiť. Je sedem miest, sedem pozícií tela, duše i ducha. To je trojjedinosť. Opak, tieň, je trojnosť. Trojčíslo šesť. Telo, duch a duša bez povýšenia. My vieme, že siedma brána leží mimo nášho fyzického tela, v jeho blízkosti. Rôzne systémy ju popisujú rôzne, hovorí sa o nej ako o korunnej čakre a pripisujú jej číslo sedem. Vo svojej knihe Transformace Vědomí popisujem a vysvetľujem, že pri vedomom stave človeka je číslovanie opačné, vedie z druhej strany. Vstup do človeka, nazývaný siedma čakra, je vo vedomom stave človeka nie siedmou, ale prvou bránou. Sedem brán, pečatí, miest, energetických centier – šesť je v  tele a siedma je most, ktorým sa prepája telo s dušou a duša s duchom. To chýba v trojnosti. Jednoduchá trojnosť, takzvaná trojnosť tieňa, je takmer dokonalý obraz trojjedinosti človeka, ale je bez života a nedokáže tvoriť, pretože nemá mosty povýšenia. Končí šiestou pozíciou. Šesť pozícií tela, šesť pozícií duše a šesť pozícií ducha. To je to trojčíslo šesť, ktoré sa označuje ako číslo šelmy. V skutočnosti je to číslo nepovýšeného, nevedomého človeka. Mnoho náboženstiev a systémov ho používa ako symbol strachu, nepriateľa, satana. Je mnoho miest, na ktorých sme držaní v šachu strachu, udržiavaní v určitom napätí. Napríklad cez slová, ktoré nevedome používame.

 

Je naše telo ukazovateľ toho, nakoľko sme vedomí? Ako si môžeme „uvedomiť“ svoju dušu v tele?

Naše telo nám to ukazuje neustále. Je potrebné uvedomiť si, že naša Duša sa nenachádza mimo nášho tela. Nie je to bublinka, ktorú musíme niekde hľadať. Nachádza sa po celú dobu v našom tele. Vyzerá rovnako ako naše telo, má rovnakú veľkosť. Veľkosť duše určuje veľkosť fyzického tela. Tu však nejde o pomer väčší – lepší. Duša je odtlačok nášho fyzického tela. Fantómové bolesti po amputácií sú jasný dôkaz. Otázka je, nakoľko sme schopní si ju uvedomiť. Svojím spôsobom je to o tom, do akej miery sme schopní uvedomiť si sami seba. Keď hovoríme o sebe, tak to najviac „my“ je naša duša. Pretože v sebe uchováva informácie, múdrosť a skúsenosti mnohých predchádzajúcich vtelení. Mnohých zážitkov. Túto skúsenosť naše telo ani rozum nemá, ony sú tu po prvýkrát. Preto je také zaujímavé dostávať sa k sebe; mnoho informácií, ktoré nás zaujímajú a ktoré by sme mali tendenciu hľadať v knihách alebo na seminároch, nosíme po celú dobu v sebe. Sú našou vlastnou skúsenosťou, môžeme sa s nimi skontaktovať a získať ich. To je omnoho bezpečnejšia cesta než prostredníctvom channelingu alebo rôznych náboženstiev. 

 

Naposledy sme sa dotkli témy démonov, prítomných bytostí a energeticko-informačných štruktúr, toho, že vždy ide o energiu, v konečnom dôsledku o Dušu. Z toho vyplýva jedna zo základných otázok.

 

Z čoho sa skladá ľudská Bytosť?

   Ľudská bytosť sa skladá z troch podstát. Fyzického tela, čo je hrubohmotná realizácia nás, Vlastnej bytosti, čo je naša jemnohmotná časť a Treťou podstatou ľudskej bytosti je Duch. Zložka Ducha je nehmotná. Vlastná Bytosť a Duša sú dva rozdielne pojmy. Duša je zo všetkého najviac to, čo sme My. Má svoju vlastnú genetiku, ktorá je omnoho staršia ako genetika fyzického tela. Sú rôzne typy Duší, bytostí, nemusí ísť vždy o ľudskú Dušu. Vlastná bytosť je zložená z piatich častí – zo samotnej Duše – čo sme My, z genetiky Vlastnej bytosti otca, genetiky fyzického tela otca, genetiky Vlastnej bytosti matky a genetiky fyzického tela matky. Ľudskú bytosť môžeme označiť ako trojjedinú. V základnom stave je komunikácia medzi Telom – zastúpeným rozumom a Dušou – zastúpenou Egom veľmi komplikovaná. Postupne, ako ľudská Bytosť dosahuje vedomie samej seba, začína pracovať so štvrtou podstatu, ktorou je Láska. Tomu musí predchádzať niekoľko krokov: Rovnováha medzi Dušou a Telom, Schopnosť prijímať seba, Schopnosť veriť a Schopnosť milovať, čiže dávať.

 

Kde sa nachádza Vlastná Bytosť?

   Veľkosť fyzického tela je totožná s veľkosťou Vlastnej Bytosti. Nachádza sa na všetkých miestach, na ktorých sa nachádza Telo. Ako som už spomínal v rozhovore predtým, nie je to žiadna bublinka umiestnená v nejakej jeho časti, zjednodušene sa dá povedať, že ide o odtlačok fyzického tela. Zložka Ducha, ktorá je nehmotná sa vo svojej nerealizovanej forme nachádza úplne všade. V prejavenej, funkčnej realizovanej forme sa nachádza iba tam, kde sú Telo a Duša v súlade. Tam, kde sú obe prejavené. Rovnováhou Duše a Tela umožňujeme prejaviť sa tretej podstate Duchu. Telo môžeme pomyselne rozdeliť na mnoho rôznorodých častí. Pri Duši to tak nie je. Nachádza sa na všetkých miestach a má rovnakú podstatu.

 

Nakoľko dôležité je naše fyzické telo?

   Fyzické telo má mnoho schopností. Je niečo ako nástroj, prostredníctvom ktorého môžeme robiť a uskutočniť mnoho vecí. Funkčnosť tohto nástroja a jeho jednotlivých častí je daná pochopením a prijatím, ktoré sa realizuje prostredníctvom Duše. Ježiš povedal: „Majte ruku na mieste svojej ruky a nohu na mieste svojej nohy.“ Znamená to, že ruka je funkčná iba vtedy, ak som v nej, čiže keď som jej súčasťou. Mnoho východných systémov pracuje s uvedomovaním si samotného tela, jeho jednotlivých častí. Telo, ktoré je hrubohmotné a pre nás jednoducho viditeľné, má mnoho funkcií, ktoré sa iniciujú v okamihu, keď príde ku skutočnému rozumovému prijatiu jeho konkrétnej časti. V tej chvíli sa otvára informačná databanka Duše, ktorá má oveľa väčšiu skúsenosť a ponúka širšie využitie tej časti tela, než aké by ponúkol rozum. Fyzické telo slúži ako prijímač rôznych frekvencií, ktoré sú okolo nás a ako anténa na vysielanie frekvencií. Záleží pri tom na polohe a nasmerovaní jednotlivých častí tela, napríklad z hľadiska svetových strán. Preto je možné, že pri niektorých fyzických cvičeniach, ktoré pracujú s energiou, ako je napríklad joga, človek spontánne prepadne emócii. Napríklad začne plakať. Má to niekoľko možných príčin, buď sa telo dostane do určitej polohy, v ktorej sa mu otvorí zablokovaná časť jeho minulosti,  alebo túto frekvenciu vďaka polohe tela zachytí z okolia a ona sa v ňom prejaví.

Pre naše fyzické telo je najdôležitejší pohyb. Pohyb nie je iba cielené cvičenie, potrebné sú preň všetky druhy prirodzeného pohybu. Najhoršia je pre telo meravosť, keď človek sedí alebo leží. To je dôvod, prečo sa u detí dramaticky zhorší pohyblivosť kĺbov po absolvovaní školskej dochádzky, kde väčšinu času sedia v laviciach. Nedochádza k uzatváraniu kĺbov, ale ich pohyblivosť sa značne obmedzí. Najhoršie pre telo je zastavenie sa – meravosť, prirodzene potrebuje pohyb. Je rozdiel v tom, čo prospieva ženskému a čo mužskému telu. Pre ženské telo je najideálnejšou formou pohybu tanec, ktorý nemá žiadnu presnú formu. Svaly na tele fungujú ako vodiče energie, je dôležité, aby boli kvalitné. To neznamená veľké a silné, ale kvalitné. Ich kvalita stúpa vďaka prirodzenému pohybu. Čím prirodzenejšie sa telo pohybuje, tým kvalitnejšie má svaly a tým lepšie môže po tele prúdiť energia. Informácie zas po tele šíri voda, telesné tekutiny – ženský aspekt v tele. Preto je možné využiť čistú vodu na detoxikáciu a očistu tela a na odplavenie čohokoľvek, čo nemá v tele byť. To sa týka predovšetkým informácií.

Treba si uvedomiť, že je nezmysel týrať svoje fyzické telo akýmkoľvek spôsobom. Či už tým, že sa nestaráte, nejete, nespíte alebo nemáte sex. Toto základné potreby fyzického tela a každý, kto hovorí opak, tak vedome alebo nevedome klame a tým sám seba predurčuje na poznanie toho, čo hlása, tým najintenzívnejším možným spôsobom. Zaujímavé je, že zatiaľ nikto neprišiel s tým, že netreba dýchať. Nenechajte sa zmiasť zúfalými pokusmi novodobých spasiteľov a vierozvestcov, väčšinou sa za tým všetkým skrýva čistý biznis. Ako sa píše: „Obchodníci so snami a násilníci ľudských túžob budú posledného dňa zahanbení.“ Čokoľvek dohnané do extrému nie je dobré, extrém plodí len ďalší extrém. Preto sa naučte sami vnímať a cítiť. Verte tomu, čo sami cítite. Nájdite odvahu veriť...

 

Hovorili ste o tom, že náš svet nie je taký, ako nám ho predkladajú,

Aké princípy reálne platia v našom svete?

   Základným pravidlom je, že „zožneme to, čo sme zasiali“. Každé naše konanie vytvára vo svete reakciu a s tou sa opätovne stretávame. My sme tvorcovia a všetko, čo urobíme, má vplyv na okolitý svet. Neustále tvoríme realitu. Miera schopnosti tvoriť a efektivity tvoriť je daná pravdivosťou. Čím pravdivejšie človek žije, tým priamejšie tvorí a ovplyvňuje realitu. Pravdivosť je zárukou toho, že sa nám nebude diať nič, čo považujeme za negatívne. Ak netvoríme cez pravdivosť, ale tvoríme cez ziskuchtivosť či využitie príležitosti, realizácia sa stáva pre nás neprijateľnou a nevedie k pocitom šťastia a naplnenia, ale vedie k pocitom nespravodlivosti, zrady a frustrácie. Kľúčom je práve vnútorná pravdivosť. Tvoríme každým okamihom. Tvoríme dychom, dych je základným prostriedkom na tvorbu a keďže dýchame neustále, neustále i tvoríme. Tvoríme výdychom. Tu by som spomenul výrok Ježiša: „Nepoškvrňuje nás to, čo do nás vchádza, ale to, čo z nás vychádza.“ Mnoho systémov veľmi mylne učí svojich žiakov vydychovať z tela nepríjemné pocity, ale neuvedomujú si, že práve výdychom zadávajú to, čo sa má diať. Je to nepochopenie základného princípu svetla: Ak sa stretne svetlo s tmou, svetlo nebojuje, iba Je. Svetlo zostáva a tma mizne. Svetlo a láska sú synonymá. To znamená, že ak mám v sebe problém a budem ho vydychovať, tak si ho budem neustále cykliť. Výdychom ho umiestnim na rôzne miesta svojej existencie a opäť sa s ním stretnem a konfrontujem. Ak si však v sebe uvedomím svetlo, naplní tmu vo mne. Iba tým, že vedome som. To, čo potom vydychujem, je láska a láska sa mi aj vracia. Môžeme to popísať ako harmóniu medzi prijímaním a dávaním. Každý výdych je čistá láska a každý ďalší okamih v tvorbe reality a v prežívaní je stretávanie sa s čistou láskou. Ak sa vnímam ako nečistý a chcem tú nečistotu zo seba vydýchnuť, posúvam si ju pred seba a neustále sa s ňou konfrontujem, čo logicky vedie k hlbokej frustrácii.

 

Znamená to, že čo vydychujeme, to aj tvoríme?

   Keď výdych vedome naplním nejakou myšlienkou, informáciou, tak v tej chvíli to vytváram a skôr či neskôr sa s tým stretnem. V tom sa mnoho ezoterických smerov mýli, nie je potrebné vydychovať zo seba to zlé, nekvalitné. Ak v sebe niečo považujem za negatívne, treba to nájsť a naplniť svetlom, láskou. Potom už vydychujem iba svetlo a lásku a v podstate si čistím svoju budúcnosť, pretože do nej nezadávam nič negatívne. V Biblii sa píše, že slovom tvoríme. Ak si dám ruku pred ústa, zistím, že pri hovorení vydychujem. Nedá sa hovoriť a nevydychovať. Vydychujem rôznou intenzitou, smerom. Tvorba slova je priamo úmerná kvalite slova, je obmedzená, má svoje ohraničenie. Ak popisujem situáciu, dej, vôňu alebo farbu, pocit, zistím, že slová sú veľmi nedokonalé, veľmi rýchlo narazím na limit slova. Podobne je to s tvorbou. Ak tvorím prostredníctvom slova, mám paletu relatívne obmedzenú. Avšak ak tvorím čisto dychom – uvedomím si v sebe, čo by som chcel nie cez slová, ale cez prežívanie –, každý môj dych zadáva do Vesmíru, do systému okolo nás presný a čistý odtlačok mojich predstáv. Ak tvorím prostredníctvom slov, už to obmedzujem. Potom sa môže zrealizovať vonku to, čo je vnútri. A pomaly prichádzame k ďalšiemu princípu: To, čo sa nachádza vnútri, je rovnaké ako to, čo je vonku. Čím viac sa zaoberám samým sebou, tým čistejšie a menej obmedzené je to, čo je okolo mňa. V tomto smere môžeme vnímať dušu ako vnútornú a telo ako vonkajšie vzájomne sa ovplyvňujúce podstaty. 



Zdroj:

časopis Vitalita

http://www.vitalitanet.sk/casopis/1-2014/Default.html


zpět na press
TRANSFORMACE VĚDOMÍ
Copyright © 2018 Tomáš Keltner | Tvorba webu SEO kvalitně