TOMÁŠ KELTNER

Vítám vás na svém webu, jmenuji se Tomáš Keltner, jsem spisovatel, řečník a učitel.

Press: Rozhovory, recenze a propagace.
Rozhovor pro – časopis VITALITA – Transformácia vedomia, autor Kararína Koledzai (2015)

Naposledy sme sa venovali princípom, ktoré fungujú v našej realite. Aby sme mohli pokračovať ďalej, je potrebné vrátiť sa k sebe a k pochopeniu toho, na akých princípoch fungujeme My. Hovorili sme o vlastnej Bytosti, Tele, Rozume a Egu. Veľmi zaujímavé bolo tvrdenie, že Ego je jemnohmotný zástupca našej duše. Môžete nám to priblížiť?

Každý z nás tu má nejakú úlohu, poslanie. V podstate nevieme, čo to je, iba si o tom niečo „myslíme“ prostredníctvom nášho rozumu. A to je nesprávne. Cesta k zdroju toho, čo je tu na zemi našou úlohou, vedie práve cez naše Ego. Avšak cez slobodné Ego. Ego je potrebné rozlišovať v dvoch polohách – v  neslobodnej, v ktorej ho má väčšina ľudí. Vtedy Ego plodí egoizmus. Egoizmus je nesprávny, Ego je v poriadku, je našou prirodzenou súčasťou. Výsledok egoizmu je povyšovanie, ponižovanie sa, vymedzovanie sa, vynášanie súdov, porovnávanie... Človek sa tým vyvádza z rovnováhy a stáva sa nefunkčný. My potrebujeme Ego oslobodiť, aby sme cez neho nemohli byť ovládaní zvonku. Slobodné Ego je nástroj, cesta, ktorou k nám prichádzajú informácie o tom, na čo sme sem prišli. A my spoznáme, čo tu máme robiť podľa toho, že sa nám to robiť chce. Najskôr rozlišujem chcenie a potrebu. Pomôže nám to pri rozpoznávaní toho, či je moje Ego slobodné alebo nie. Vysvetlím to. Ak budem chcieť rozpoznať, či je moje ego slobodné alebo neslobodné, treba začať pozorovať. Ak budem niečo chcieť, položím otázku: Potrebujem to alebo to chcem? Ak si odpoviem: Nepotrebujem to, ale chcem, je to prejav neslobodného ega. Toto je základná úroveň. Teraz sa budeme baviť o úroveň ďalej. Naše poslanie spoznáme podľa toho, že robím slobodne to, čo chcem. A podľa výsledku pozorovania toho, čo robím, si môžem spätne zistiť, či je to správne. A správne je to vtedy, keď som šťastný. To znamená, že robím to, čo pravdivo chcem a nie to, čo si myslím, že je správne alebo všeobecne považované za dobré.  Ak robím to, čo chcem, treba si dať pozor, či je moje chcenie slobodné alebo neslobodné.  Spoznám to práve podľa toho, či som šťastný alebo nie. Toto sú jednotlivé schodíky Ega, prvý je „Ja chcem“ – robím činnosť, ktorú chcem, druhý schodík je „Som z toho šťastný“ (spätne na sebe pozorujem) a ak sa nachádzam na správnej ceste a plním svoje poslanie, tak sa nachádzam v hojnosti. To je ďalší ukazovateľ toho, či som správne.

Definícia hojnosti je pre každého trochu iná, čo si máme pod týmto pojmom predstaviť?

Pozor, hojnosť nie je nadbytok. Ľudia si často pletú hojnosť s nadbytkom. Hovoria si: Budem šťastný, keď budem mať 100 000 eur na účte a potom budem v pohode. Ale to nie je hojnosť. Hojnosť je, že mám toľko, koľko potrebujem práve teraz a o máličko viac. Napríklad človek, ktorý má pri sebe v peňaženke 1000 eur a veľmi premýšľa, či z toho minie 10, nie je slobodný. Oproti tomu človek, ktorý má 50 eur a  bez mihnutia oka minie 45 eur a je šťastný – to je ono. My máme hojnosť nesprávne nastavenú práve v tom, že si myslíme, že musíme mať obrovský finančný nárazník v podobe niekoľkých nehnuteľností alebo veľkých zásob na účte. V tejto realite to takto nefunguje. Táto realita funguje na princípe rovnováhy. To znamená, že mám chvíľku o niečo menej a chvíľku o niečo viac. A neustále sa to hýbe, to je tá kopulácia, neustály pohyb, to je ten život. To nie je iba pohyb tam a naspäť, čiže nie byť hore vo veľkom pluse, ale je to aj o tom byť trochu dolu. Nehovorím o extrémoch. Napríklad cit a emócia sa rozoznávajú práve podľa extrému. Emócie sú extrémne polohy, cit také extrémne polohy nemá, ale je životaschopný a nelikviduje fyzické telo. Ako prežívanie je cit omnoho silnejší než emócia – čo sa týka hĺbky. Emócia je oproti citu veľmi povrchná, hlasná.

Takže chcenie, radosť, šťastie a hojnosť. Ako to funguje, ak si potrebujem kúpiť napríklad dom alebo auto, keď sa pohybujem v rámci hojnosti okolo nuly?

Keď som na svojej ceste a plním svoje poslanie, dokážem vnímať hojnosť s pokorou. Keď nastane situácia, že si potrebujem kúpiť dom, auto alebo nejakú drahšiu vec, a keďže sa pohybujem okolo tej nuly, tak na to v podstate nemám. Takže tu by to prestávalo fungovať. Ale ono to tak nie je. V okamihu, keď som naozaj vo svojom strede, v rovnováhe a som na svojej ceste, čiže sa nachádzam v hojnosti, tak tá hojnosť spôsobí, že vo chvíli, keď sa vytvorí tá obrovská potreba drahej veci, na ktorú nemám, okamžite sa mi na druhej strane objaví  možnosť, príležitosť, kadiaľ ku mne energia – peniaze – dotečie. Nesmiem však upadnúť do strachu o peniaze, do toho chcenia mať ich viac. Pretože často si poviem: Čo ak to budem chcieť znova, nebude sa mi chcieť čakať, kým sa objaví nová príležitosť, budem to chcieť ihneď! To sa prejavilo naše neslobodné ego, ktoré sa snaží niečo uchopiť. Takže bytie v rovnováhe radosti a hojnosti neprináša so sebou tie miliónové peniaze na účte. To je disharmónia, ktorá je však pre nás nejakým spôsobom veľmi sympatická a väčšina ľudí by ju podvedome chcela dosiahnuť, pretože máme v sebe zakódované nesprávne princípy. Rovnako ako máme v sebe presvedčenie, že skutočne zaujímaví a úspešní ľudia sú v médiách propagované celebrity. A cez ne nevidíme tých, ktorí sú skutočne zaujímaví. Ľudí, ktorí nie sú takí exponovaní a nie sú tak vidieť, ako napríklad lekári, vedci, učitelia, matky. Tých nevidíme a pozeráme sa na šašov, ktorých nám predkladajú a umelo v nás udržiavajú pocit nedostatočnosti, chceme byť ako oni, chceme mať toľko peňazí a popularity. Samozrejme, keď sa s nimi človek stretne na osobnej úrovni, mnohokrát zistí, že nie sú vôbec šťastní a že im úspech, peniaze a sláva neprinášajú šťastie. A že omnoho šťastnejšia môže byť matka, ktorá vychováva svoje deti, alebo človek v laboratóriu, ktorý sa „hrá“ vo svojom svete.

Popísali ste nám schodíky, podľa ktorých môžeme svoje Ego rozpoznať a  pozrieť sa na to, či je alebo nie je v poriadku. Na margo toho by som sa chcela opýtať, ako vnímate rôzne východné systémy, ktoré hovoria o rozpúšťaní Ega?

Nie je možné rozpustiť súčasť ľudskej bytosti. Je to, ako keby ste chceli rozpustiť svoju ľavú ruku. Ego má negatívnu nálepku, a to preto, lebo sa veľmi často prejavuje zle. Ono sa správa zle, keď je neslobodné. Z toho vzniká egoizmus. Pre nás je dôležité toto všetko vedieť a začať s tým niečo robiť. Oslobodiť svoje Ego. Oslobodenie Ega začína oslobodením Rozumu. Rozum ako jemnohmotný zástupca fyzického tela je prvý, s ktorým sa začneme hrať, pretože je to pre nás prirodzenejšie. Telo  je pre nás pochopiteľné, môžeme sa ho dotknúť, vidíme ho a cítime. Takže prvý krok musí ísť cez rozpoznávanie fyzického tela, jeho bezmocnosti – čiže chorôb, jeho rôznych problémov a tie všetky upraviť. Tým vlastne začneme vnímať a prijímať svoje telo, veriť mu. Začíname chápať, čo je Rozum. Týmto spôsobom sa učíme pracovať s prvou jemnohmotnou entitou, ktorá je v našom okolí a je dokonca našou súčasťou. Na Rozume si natrénujeme komunikáciu s jemnohmotnou bytosťou, pretože ona nám odpovedá cez fyzické telo, a to reálne vidíme očami, môžeme si naň siahnuť rukou a nemusíme pri tom v niečo veriť. Telo je pravdivé, je naša „prvá signálna“, ktorá nám všetko ukáže bez akéhokoľvek klamstva. V okamihu, keď sa naučíme rozpoznávať Rozum, jeho prejavy cez fyzické Telo, začneme sa venovať Egu. Začne sa to diať v princípe naraz, všetko sa to deje v podstate naraz, v tom je tá určitá komplikovanosť. To, čo hovorím, je účelovo rozložené, aby to bolo zrozumiteľné. Keď sa začínam hrať s Rozumom, začínam sa hrať aj s Egom. To robím prostredníctvom prejavov Ega, čo sú emócie, preto je na začiatku také dôležité zaoberať sa nimi. Každá hádka má svoj počiatok a zdroj v prejave Ega, hádajú sa medzi sebou dve Egá, za ktorými, samozrejme, stoja nejaké prítomné bytosti alebo väzby na minulosť, rodičov a tak ďalej. Ale vo finálnom stretnutí sú proti sebe Egá dvoch ľudí. A cez to začínam spoznávať Ego a jeho neslobodu, jeho neslobodný prejav. Hneď ako viem komunikovať s Rozumom, viem ako komunikovať aj s Egom. (Ako rozpoznať hlas Ega a Rozumu popisujem detailnejšie vo svojich knihách Transformácia Vedomia I a II.) Hneď keď zistím, že moje Ego je neslobodné, môžem ho začať oslobodzovať.

V čom tkvie princíp oslobodzovania Ega?

Princíp oslobodzovania Ega tkvie v tom, že nereagujeme a nehodnotíme jeho prejavy. Tým mu berieme silu, je to princíp, ktorým nás prítomná bytosť ovláda. Ku každému ovládaniu je potrebná energia. Takže – prítomná bytosť zainvestuje energiu na to, aby s nami niečo urobila. Ak sa jej to podarí, dostane naspäť niekoľkonásobne viac. Preto to robí. Ale v okamihu, keď prítomná bytosť zainvestuje svoju energiu, „vystrelí“ do nás a my na to reagujeme tak, že pozorujeme a nehodnotíme; efekt to má ten, že si skutočne uvedomíme, že sa to stalo – nepošleme jej nič naspäť. Prítomná bytosť to skúsi niekoľkokrát a ak sa jej nebude nič vracať naspäť, bude to pre ňu energeticky nevýhodné. Prestane investovať tam, kde sa jej nič nevracia a ide „o dom ďalej“. K človeku, ktorý to spracované nemá. To je prvý krok, ktorý nám z hľadiska času na určitý okamih umožní byť s Egom a nebyť pod vplyvom prítomnej bytosti. Kým sa vráti a skúsi to znovu alebo príde iná. V každom prípade máme chvíľu na to, aby sme si „ochytali“ slobodné Ego. A to je moment, keď zažijeme stav slobodného Ega. Tento stav je výhodný aj pre naše Telo, lebo nemusí prežívať emóciu, ktorá je preň jedom, pretože emócia je niečo, čo do neho nepatrí. Podstatný efekt je v tom, že ak je Rozum ako-tak slobodný a Ego, ktoré je v prípade pozorovania a nehodnotenia tiež svojím spôsobom slobodné, dostávajú sa do rovnováhy a umožňujú tretej zložke Duchu prúdiť a tvoriť realitu. Jednoducho povedané, ak máme trochu slobodné Ego a Rozum, tak trochu viac prúdi zložka Ducha a nám sa vlastne plnia priania. Jednoduchosť popisu tohto efektu je v tom, že ak sa nám podarí oslobodiť tieto dve zložky – Ego a Rozum –, tak sa nám omnoho viac plní to, čo chceme. Pretože ak je Ego slobodné, my chceme to, čo máme chcieť. Nie rôzne hlúposti, ktoré nás majú odvádzať – viac peňazí, väčší majetok, viac partnerov. A to je okamih, keď je Ego hovorcom Duše. Duša vie, čo tu na zemi máme robiť a cez Ego sa to dostáva od hrubohmotného prejavu do nášho konania. A tým sa nám uzatvára pomyselný kruh: ako prísť k tomu, aby sme mohli slobodne tvoriť, ako prísť na to, čo je naše poslanie a úloha a ako to realizovať.

Poďme na to z druhej strany, čo tomu bráni?

Bráni tomu neslobodné Ego a pred tým neslobodný Rozum. Neslobodné Ego nás núti k prežívaniu emócií a neslobodný Rozum produkuje strach, čo je tiež jedna zo základných emócií. Kombinácia strachu, v ktorom sa nachádzame viac-menej všetci – môžeme to vnímať ako tú tmu –, a prejavy egoizmu – neustále posudzovanie seba a druhých, hodnotenie na fyzickej, vedomostnej úrovni nám znemožňujú byť na našej správnej ceste. Byť v harmónii so samým sebou a plniť poslanie, pre ktoré sme sem prišli. S tým súvisí nespokojnosť a nedostatok, to, že nie sme v hojnosti.

 

 

Svetlo nebojuje s tmou

 

 Informácie, ktoré sme v rámci rozhovoru s vami uverejnili, vzbudili u niektorých ľudí strach. Čo to Strach vlastne je a ako funguje?

 

Je to dosť široká otázka. Začal by som definíciou strachu. Strach je frekvencia viery. Viera a strach je to isté, strach je viera v to, že niečo dopadne zle. Je to frekvencia, ktorá keď sa dotýka nášho tela a vchádza s ním do interakcie, vyvoláva pocity. My sme zvyknutí nazývať až tie pocity. A pocit, ktorý vyvoláva táto frekvencia, nazývame strach. Strach má jednu špecifickú vlastnosť, a to je miesto zrodu. Strach sa rodí len v budúcnosti, nie je skutočný, s touto informáciou sa často stretávame vo východných bojových umeniach a filozofických smeroch, mnohí veľkí bojovníci  hovoria o strachu a bolesti s určitým nadhľadom, akoby nemali taký veľký význam, aký im prikladáme my v našej západnej civilizácii. Strach sa rodí a prichádza z budúcnosti, čo ho svojím spôsobom prezrádza. Prezrádza o ňom to, že nie je skutočný. Uskutočňujeme ho až my v prítomnosti tým, že ho prežívame, tým, že ovplyvňuje naše fyzické telo. Naše telo je to, čo sa najviac a najzrejmejšie spája s našou realitou, s hmotným svetom, všetko sa tu realizuje skrz naše fyzické telo. Takže strach, ktorý sa rodí v budúcnosti, prichádza k nám a ako frekvencia sa dotýka nášho tela, v ňom sa mení na pocit, ktorý reálne prežívame a tým zo seba vyžarujeme existenciu strachu a dostávame ho do prítomnosti, kde začína ovplyvňovať dianie. Strach je emócia, prostredníctvom ktorej sme ako ľudské bytosti ovládaní a manipulovaní. Mnoho činností a rozhodnutí robíme na základe strachu; strachu, že niečo nejako bude alebo nebude. A to je určitá ovládacia sila, ktorú využívajú buď ľudia, ktorí si tento fakt uvedomujú, alebo prítomné bytosti, ktoré na ovládaní participujú, čiže pomáhajú smerovať „stádo oviec“ niekam a zároveň z toho majú obživu vo forme voľnej energie, ktorú zo seba vysiela, emituje ľudské telo prežívajúce emóciu. Strach je jedna z najzákladnejších emócií a jeden z najzákladnejších spôsobov na ovládanie ľudí.

 

 

 

Niekto by mohol namietnuť, že je to prirodzené, veď často aj krátka úvaha vzbudzuje strach, napríklad text: „Bude tretia svetová vojna?“

 

Na prvý pohľad áno, ale v skutočnosti to tak nie je, je to veľmi skratkovitý súd. Strach nevyvolá táto veta alebo nejaký článok. Vyvolá ho proces, ktorý to spustí v konkrétnom človeku. Ak človek nie je v prítomnosti – čo je definícia toho, že je sebaistý, sebavedomý atď. –, tak je možné, že si prostredníctvom myšlienok na základe prečítaného textu začne predstavovať, čo všetko sa stane, ak bude napríklad vojna. Strach sa rodí z týchto predstáv. On si nepredstavuje, že sa mu niečo deje teraz, ale v budúcnosti, až keď tá vojna bude. Zajtra, o hodinu, o rok. A určitým spôsobom vyvoláva sám v sebe emóciu. V tom okamihu sa vlastná bytosť človeka – duša nachádza na inom mieste ako naše fyzické telo. Tento človek tým, že si predstavuje ako napríklad v januári začne vojna, presúva sám seba, vlastnú bytosť vo svojich myšlienkach na toto virtuálne miesto. On sám konštruuje nejaké strašidelné udalosti a vracia sa s nimi naspäť. A to je práve ono miesto zrodu – budúcnosť, kde sa strach rodí a prichádza naspäť do tela. V tej chvíli sa z neho stáva pocit a človek si začne myslieť, že je to skutočné a začne podľa toho konať, šetriť peniaze, zháňať jedlo... začne robiť rozhodnutia na základe strachu, ako keby sa táto udalosť už diala.

 

 

 

Znamená to, že to, čomu dávame pozornosť, ožíva, rastie?

 

Zjednodušene povedané – áno. Pozornosť je jedno z najväčších platidiel v tejto realite. Pozornosť je vlastne množstvo v absolútnej hodnote, nemá znamienko plus alebo mínus, podobne ako emócia. Nedá sa rozdeľovať na dobrú a zlú, to je falzum rozumu. Môžeme sa baviť o miere pozornosti, ale ani to nie je celkom skutočné. Je to ako s Vedomím, buď človek vedomý je, alebo nie je, buď pozornosť dáva, alebo nedáva, ako sa hovorí – buď je tehotný, alebo nie je, nemôže byť tak trochu tehotný. Pre naše vnímanie základného sveta sme zvyknutí mať mnoho pomocných pások, levelov. Rovnaké je to s pozornosťou. Učíme sa sústrediť, čo je otázka rozumu a samo osebe to nikam nevedie. Pozornosť vzniká sama od seba. Nemôžem pomocou sústredenia získať pozornosť. Uvediem príklad: ak má niekto rande s partnerom, na ktorom mu naozaj záleží, nezabudne naň prísť. Nemusí pre to robiť žiadne cviky ani sa na to špeciálne sústrediť. Jemu na tom jednoducho záleží, venuje tomu pozornosť. Preto ak niekto na takúto schôdzku nepríde, máte odpoveď. Nezabudol, nič mu do toho neskočilo, pre neho to prosto nebolo dôležité. Je to o prioritách. V nás samých sa pozornosť nachádza, podobne ako láska, a nemôžeme sa naučiť „robiť ju“, dávať postupne, ukazovať ju. Ona buď je, alebo nie je, rovnako ako pozornosť. Ak ma niečo zaujíma, tak to má moju pozornosť okamžite, nemusím robiť rituál, nemusím sa sústrediť na svoj dych alebo špeciálny bod. Má ju okamžite v tej chvíli a má ju presne tak dlho, ako dlho to cítim. Keď to prestanem cítiť, začína to byť lož.

 

 

 

Platí téza: Keď sa bude mnoho ľudí niečoho báť, tak sa to vytvorí?

 

To je zložitá téma. Musím začať so základným božím princípom Svetla a Tmy. Princíp nebojovania. Tento princíp hovorí o tom, že existuje svetlo a má stav prítomnosti a neprítomnosti. Tma nie je iné svetlo, ktoré je podobnej hodnoty a má schopnosť rásť, pohybovať sa, silnieť a slabnúť. Tma je iba neprítomnosť svetla. To znamená, že ak budem venovať pozornosť tme, nebude rásť. Tma nie je v základnom princípe živá. Rásť môže, ak ustupuje svetlo. Ak by sme mali nejaký obmedzený priestor a rozdelili ho na štvorce, všetky by boli zaplnené svetlom a jedno vezmeme preč, objaví sa tma. Aj keď sa na ňu začne sústrediť dvesto ľudí, táto tma nezačne rásť, nezačne požierať tie svetelné štvorce, to nie je možné. Rásť začne jedine vtedy, keď začnú zhasínať tie ďalšie svetelné štvorce. Na ich mieste sa objaví tma, ale neznamená to, že rastie a naberá na sile. Myšlienka, téza toho, že ak sa začne mnoho ľudí báť, tak prostredníctvom tohto strachu stvoria tmu, nefunguje. Aj napriek tomu, že vo väčšine ďalších prípadov to funguje, pozornosť je skutočne platidlom, ale zväčšuje to, čo je živé, čo má sedem pozícií. Tma končí šiestou pozíciou, nemá v sebe zahrnutý život, je mŕtva, je to tieň. Tieň sa vytvára hmotou, vzniká vtedy, keď sa postaví do cesty svetlu hmota. To znamená, že nemusíme mať strach z toho, že tma môže rásť. Avšak keď sa bavíme o vojne, je potrebné uvedomiť si, že v rámci nej sa pohybuje niekoľko záujmových skupín. V súčasnej dobe ich dosť okliešťujeme na dve. Dajme tomu Rusko a USA. Žiadna z týchto strán nie je tmou, obe sú svetlom, sú živé. Takže ak budeme venovať svoju pozornosť jednej alebo druhej strane, budeme to skutočne posilňovať.

 

 

 

Máme tu teda dve roviny: duchovnú – svetlo a tma a realitu, skutočnosť.

 

Áno, v realite nemôžeme povedať, že Rusko je svetlom a USA tmou alebo opačne. To sa nedá, pretože v oboch táboroch sa nachádzajú živí ľudia, ktorí pracujú s frekvenciou viery, veria svojmu cieľu aj napriek tomu, že pre niekoho tento cieľ môže byť zlý. Oni tomu veria a tým ho posilňujú. Keď sa toho budeme báť, bude to rovnaké, ako keby sme tomu tiež verili, pretože tomu budeme venovať pozornosť, aj keď negatívnym spôsobom.

 

 

 

Čo s tým môžeme urobiť?

Nepodliehať emóciám. Preto ich učím rozpoznávať, nie je to iba o pracovných a partnerských hádkach, ale aj o takýchto situáciách. Dostaneme sa do priamej konfrontácie s informáciami, ktoré odniekiaľ prídu – z Ruska alebo USA – a to v nás vyvolá emóciu, napríklad strach. Ak to dokážeme rozpoznať, tak nedovolíme, aby to v nás tento strach vyvolalo. Ak to nedovolíme, nedáme svoju energiu na váhu. A je jedno, či podporujeme Rusko a bojíme sa USA alebo naopak, oni skrátka kupčia s našou energiou. V zásade nie som zástanca ani jednej strany, je potrebné uvedomiť si, že ak niečomu verím alebo sa niečoho bojím, je to to isté. Akoby pomyselne otváram nejakú zásobáreň svojej energie a niekto, kto hrá túto veľkú hru, ju berie a využíva podľa seba. Nikdy ju nevyužíva podľa mňa, napriek tomu, že mi to trebárs povedal, sľúbil alebo naznačil. Preto je potrebné nereagovať na takéto správy. Kým nebudeme reagovať, nestane sa nič zlé. Ale pozor, niečo zásadné sa stane, zmení sa napríklad práve vďaka tomu svet. Vezmime si napríklad experiment stej opice a mnoho ďalších experimentov o šírení vedomia bez pričinenia jednotlivých subjektov. Ak určitý limitný počet osôb nadobudne istý vyšší stav vedomia, tak tento stav sa bude šíriť aj k tým, ktorí s tým aktívne nič nerobili. Dnes tento efekt okolo seba vidíme pomerne často. Ľudia, ktorí o sebe po celý život tvrdili, že sú skeptici a odsudzovali duchovno, ezoteriku, konšpiračné teórie, sa k týmto informáciám dostávajú akoby „náhodou“ svojou cestou. To je práve vďaka tomu, že mnoho ľudí na sebe a svojom duchovnom vývoji vedome pracuje. Aj vojaci sú ľudia a v určitej chvíli im dôjde, že nechcú zabíjať, uvedomia si, že je to zlé. A to je to, čo by som nazval víťazstvom, okamih, keď si väčšina ľudí uvedomí, že systém boja, strachu a emócií – vôbec systém „ako taký“ tu nie je v náš prospech. V momente uvedomenia si hra systému končí. Systém je živený nami, vo chvíli, keď ho prestaneme živiť, on nebude umierať v kŕčoch, nebude nahnevaný a niekde tajne „kuť pikle“ proti nám. Jednoducho prestane existovať. Keď rozsvietim – tma zmizne. Neschová sa do kúta, kde bude čakať na svoju príležitosť, aby mohla svetlo napadnúť od chrbta. Tma prosto nie je živá, je to neprítomnosť svetla. Keď je svetlo prítomné, tma zmizne, nedochádza k boju. To sú nezmysly duality a systému protikladov, v ktorom nás držia náboženské dogmy. Keď toto dôjde nám ľuďom – civilistom, vojakom, politikom, finančníkom, policajtom, ezoterikom, umelcom, tak hra končí. Prestane sa bojovať, prestanú sa riešiť peniaze a rôzne iné veci. Nedomnievam sa, že to nastane tento rok, ale blížime sa k tomu.  

 

Menia sa veky, nastavenie aj hra

 

Naposledy sme sa zaoberali témou strachu, ktorá našich čitateľov veľmi zaujala, jedna z ich najčastejších otázok bola: Ako sa vyrovnať s informáciou o tom, že hrozí nejaká globálna katastrofa, eventuálne vojna?

 

Vráťme sa ešte naspäť k strachu. Náš postoj by mal byť jednoznačný – nemať strach, prestať sa toho báť. Nie však ignorovať, prepínať správy a tváriť sa, že sa to nedeje, nie, to je nesprávne. Naša pozornosť je naše platidlo a my tú pozornosť musíme investovať do seba. Znamená to, že máme vedieť čo najviac, najideálnejšie všetko o danej situácii, ale nerezonovať s ňou, nezľaknúť sa. A takto, prostredníctvom nášho vedomia, uberieme silu, intenzitu tomu, čo sa odohráva. Tým, že o tom budeme vedieť, ale nebudeme na to reagovať skrz naše vedomie. Tým, že budeme pokojní. Nie preto, že prepneme program a strčíme hlavu do piesku, to by bolo veľmi krátkozraké, keďže reálny konflikt je veľmi blízko, dá sa povedať priamo na našich hraniciach. Ukrajina nie je nejaký záhadný Afganistan, kde nikto nikdy nebol, alebo Lýbia, o ktorej si myslíme to, čo nám nadiktoval mainstream. Ukrajina sú ľudia, ktorých poznáme, bežne sa s nimi stretávame už mnoho rokov na uliciach na našom území. Poznáme ich robotníkov, inteligenciu, ich vysokoškolských pedagógov, poznáme tých ľudí, sú rovnakí ako my. A v tejto chvíli reálne riešia vážny problém. Nechcem povedať, že je to pravdepodobné, ale môže sa stať, že my sa dostaneme do podobnej situácie a ak budeme ignorovať, čo sa deje tam, môže sa stať, že ak sa to bude diať u nás, bude to ignorovať niekto ďalší. A to už nám určite nebude jedno. Preto je potrebné vedieť a nereagovať na to strachom. Naopak, skrz naše vedomie, to znamená cez naše správanie a konanie, prostredníctvom toho, čo si medzi sebou rozprávame s priateľmi, v rodinách a kluboch, vytvoríme povedzme vedomie toho, že s tým nesúhlasíme. Vedomie toho, že si o Rusoch nemyslíme, že sú to zlí hrdlorezi, ktorí robia na Ukrajine zlé veci. Ale naopak, vieme, že konflikt na Ukrajine spustila nejaká tretia záujmová skupina.

 

 

 

Keď hovoríme o informovanosti, ako sa podarilo tretiemu subjektu na Ukrajine vyvolať konflikt tak rýchlo a v podstate jednoducho?

 

Tento dej – konflikt bolo možné spustiť predovšetkým preto, že na Ukrajine existovala oligarchia, čiže vláda bohatých ľudí, ktorí dosadili sami seba na post vládcov. Nie však preto, že by boli volení akoukoľvek formou demokracie, ale preto, lebo majú peniaze. Oligarcha vlastní obrovský majetok, má svoju políciu, svoju armádu, má svoje územie, o ktoré sa väčšinou veľmi pekne stará, vybuduje nové cesty, nové domy, obchody. Prostí ľudia ho majú radi a on ich zároveň chráni proti oligarchom, ktorým patrí iné územie. A v takejto zemi riadenej mnohými jednotlivcami, ktorým nejde o blaho zeme, ale predovšetkým o vlastný zisk, sa jedného dňa stane, že do seba začnú jednotliví oligarchovia narážať. Začne im byť ich územie malé a jeden začne „požierať“ druhého, nastanú potýčky. Toto využívajú spravodajské služby, v tomto prípade americké spravodajské služby, ktoré to podporia. Tu podporia jedného, tu druhého a celá zem sa uvedie do chaosu, jedni začnú bojovať proti druhým, do toho sa pridajú ďalšie udalosti – informácia o ruskej podpore, ukrajinskej armáde a je to. Medzi nami, ukrajinská armáda je jeden veľký mýtus, existuje – môžeme tomu hovoriť konšpiračná teória, že na strane štátnej ukrajinskej armády je mnoho ozbrojených skupín, predovšetkým neonacistických. Objavujú sa správy, že na strane ukrajinskej armády bojovala radová poľská armáda, existujú videá, fotografie, ako sa presúvajú kolónie radovej poľskej armády na územie Ukrajiny, aby tam bojovali proti tým údajným Rusom. To však reálne žiadni Rusi nie sú, sú to iba oligarchovia, ktorým by sa pre ich biznis hodilo byť s Rusmi. Treba si uvedomiť, že všetko je to o biznise. Takáto situácia mohla nastať jedine preto, lebo táto zem nefungovala. A nefungovala preto, lebo jej ľudia „nemysleli politicky.“

 

 

 

Predpokladám, že narážate na paralelu s našimi štátmi...

 

Samozrejme, pokiaľ my – teraz hovorím za Českú republiku, nebudeme myslieť politicky a dovolíme oligarchom, aby vstupovali do politiky, tak sme už iba krôčik od toho, aby sa u nás dialo to, čo na Ukrajine. V Českej republike sa to už deje, máme tu prvého oligarchu Babiša, ktorý je pri moci úplne neskrývane. Má post ministra financií a zároveň ovláda agrochemický priemysel, skupuje médiá, čo znamená, že o ňom nebudú písať v zlom, keďže ich vlastní atď. A to je tá oligarchizácia. Neviem, či sa niečo podobné deje u vás, ale je potrebné uvedomiť si, že je to obrovský problém. Politická strana má vždy nejaký program, ide odniekiaľ niekam a mala by do značnej miery predstierať, že jej ide o blaho svojej zeme a mala by na to mať nejaké politické nástroje. V prvom rade ide o stranu a nie o jednotlivca. To je rozdiel medzi politikou a oligarchiou, ktorá je vo svojej podstate diktatúrou. Z histórie vieme, že diktatúry neboli vždy zlé, preto tento systém neustále prežíva. Aj Rím sa v čase vojnového konfliktu menil z demokracie na diktatúru, a potom sa vrátil naspäť k demokracii. Vyzerá to však, že my sme túto schopnosť návratu stratili. Treba si uvedomiť, že v súčasnej chvíli máme všetko vo svojich rukách. Je trochu desivé, že si dokonca mnoho ľudí vojnu praje. Sú natoľko frustrovaní zo svojich vlastných životov, z toho, že sa im nedarí, sú zmanipulovaní a zmätení zábavným priemyslom a nemajú odhad, nemajú cit, ale žijú v emóciách. To znamená, že nepoznajú bolesť, bolesť skutočnej straty, keďže my sme vojnu už šesťdesiat rokov nezažili.

 

 

 

Uvedomila som si, nakoľko nás zábavný priemysel pripravuje na vojnu, v kinách idú filmy plné katastrofických scenárov, nehovoriac o počítačových hrách, ľudia naozaj akoby strácali odhad, čo sa týka reálnej bolesti, vojny, straty...

 

V spojitosti s touto témou vnímam ako veľmi kontroverznú povinnú vojenskú službu. Bol to novodobý iniciačný rituál premeny chlapca v muža. Aj keď mala mnoho zlých stránok, v masovej miere vytvárala povinná vojenská služba v spoločnosti z väčšiny samcov skutočných chlapov. To neznamená, že sa z chlapca nemôže stať chlap bez vojny, ale ak ho nezasvätí otec alebo nejaký jeho skutočný mužský vzor, či už je to učiteľ, skautský vedúci alebo tréner kung-fu, nepríde k jeho prerodu. V spoločnosti sa potom pohybuje mnoho detí v dospelých telách. Sú to chlapi, ktorí ešte v tridsiatke žijú so svojou matkou, majú mnoho sexuálnych vzťahov, ale nedokážu vytvoriť novú rodinu. Absentuje u nich sociálny rozmer mužského princípu. Podobné veci sa dejú aj u žien, kde neprichádza k iniciácii skrz matku, a to má dopad na celú našu spoločnosť, ktorá je tým pádom od základu „rozhodená“. Zo spoločnosti sa vytratili iniciačné rituály mužstva a ženstva, ktoré môžeme krásne vidieť napríklad u Indiánov. Ale to nie je naša civilizácia. Keď pôjdeme niekam bubnovať a robiť niečo podobné, bude nás to baviť, ale domnievam sa, že vo väčšine prípadov nám to neprinesie skutočnú iniciáciu. Ideálne je, keď prejde po rodovej línii – dedo, otec, syn alebo cez reálny záujem chlapca. Keď sa zahľadí nejakým smerom, má koníčka, zamestnanie alebo chodí na bojové umenie, kde stretne chlapa, ktorý je skutočným chlapom, a ten ho zasvätí. Zasvätiť vás však môže iba ten, kto je sám zavätencom – inak to nejde, to sa nedá niekde kúpiť alebo prečítať, človek môže dať len to, čo sám má. Je jedno, či je to profesor chémie alebo líder hudobnej skupiny, musí to však byť hotová ľudská bytosť. To isté platí o ženách. Ak by sa tak dialo, boli by v našej spoločnosti chlapi a ženy, nie mutanti – ženy, ktoré bojujú ako chlapi a zšenštení chlapi, čo vedie k mnohým konfliktom.

 

 

 

Je to tu riadne poposúvané a zmätené, vedeli by ste nám vniesť do tohto chaosu nejaký vhľad, pohľad zhora, čo sa s našou planétou deje, v čom sa vlastne nachádzame?

 

My ako planéta sme sa dostali do určitého miesta vo vesmíre, kde sú iné frekvencie, ako sme boli zvyknutí. Jedno z vysvetlení jednoduchých na pochopenie je: predstavte si, že sa ako planéta pohybujeme vesmírom a tam sú rôzne miesta. Predstavte si, že prechádzame hotelom. Ja ako planéta vojdem do vstupnej haly a je tam hluk, idem ďalej, vojdem do kuchyne a cítim smrad, vojdem do kozmetického štúdia – vnímam paru; ako sa pohybujem rôznymi miestami hotela, som v danom momente ovplyvňovaný tým konkrétnym miestom. Podobne aj naša planéta, keď letí vesmírom, kde sú jednotlivé miesta, ktoré niečo znamenajú (keď to poviem veľmi jednoducho). My v tejto chvíli vstupujeme do takzvaného galaktického rovníka. Naša galaxia má podobu disku – nie je to guľa, ale disk a Zem oblieta s celou našou sústavou dookola. Galaktický disk je tvorený jednotlivými hviezdami a tie nie sú rozosiate v priestore, ale v disku, sú sústredené. Ako letíme, dostávame sa na miesto, kde sú najkoncentrovanejšie. Keď sčítame svetlo a energiu hviezd, najviac sa ho nachádza práve na tomto mieste, vzniká synergia svetla – v strede galaktického rovníka je vyššia kumulácia nejakých frekvencií a my do toho vlietame. To znamená, že naše vedomie sa nezvyšuje, pretože na tom pracujeme, ale preto, že sme sa dostali do prostredia, kde je vedomie „vo vzduchu“. A my len tým, že sme – a to je to najdôležitejšie –, tým že to vstrebávame, duchovne rastieme. To je niečo, čo sa nedá zastaviť. Nie je potrebné bojovať, aby sa to dialo. Napriek tomu sa o to niektoré záujmové skupiny snažia.

 

 

 

Tu sa asi dostávame k pojmu chemtrails...

 

Presne tak, dlhú dobu sa špekuluje a vznikajú rôzne konšpiračné teórie o tom, čo to je, na čo to je, že nás práškujú a chcú otráviť... Pravda je taká, že to, čo sa vypúšťa z lietadiel, sú kovy. Aký to má efekt? Žiarenie, do ktorého vlietame, preniká do ľudí, tí sú vedomejší, a to vládnuce skupiny nechcú. Takže sa snažia oným práškovaním vytvoriť obal, ktorý bude ako clona, cylinder odrážať žiarenie, aby sme nemohli pasívne rásť preto, že bude do nás prúdiť. My ako ľudia, ľudský druh – sme umelý druh, nevznikli sme evolúciou, ale stvorením, sme veľmi prispôsobiví. Dokážeme sa prispôsobiť radiácii, UV žiareniu, ale potrebujeme na to čas. Na prvý pohľad je zámer chemtrails pozitívny, pretože nás chráni pred žiarením, ktoré považujeme za škodlivé. Ale vo svojej podstate nám tým ubližujú, pretože keď ho budeme dostávať postupne v malých dávkach, zvykneme si na to. Keď však budeme umelo odfiltrovávaní a náhle prestanú chemtrails „práškovať“, dostaneme to naraz a môže nám to ublížiť. Pre nás nie je zmysluplné schovávať sa. My ako ľudské bytosti potrebujeme žiť a potrebujeme prežívať. To znamená zažívať všetko, byť naplno v tom a zároveň byť ožarovaní tým, čo prichádza z neba, aby sme sa mohli prispôsobiť. Aby sme prežili a pretvorili sa v lepší druh a mohli vstúpiť do ďalšej, novej fázy. V pochopení a uchopení nám pomáha náboženská symbolika, ktorá hovorí o novom eóne, veku Vodnára, do ktorého vstupujeme. Čo je, samozrejme, iba určitý popis, symboly, ktoré nám pomáhajú na niečo ukázať. Fakt je, že sa menia veky, mení sa nastavenie a mení sa hra.


Láska k sebe je najdôležitejšia

 

Opýtam sa úplne pragmaticky, hovorili ste, že je potrebné vedieť o tom, čo sa deje okolo nás a zároveň si udržať vnútorný pokoj. Ako to urobiť, aby nám to naše vnútorné svetlo nezhaslo?

My sme veľmi cielene „vyškolení“ na to, aby sme sa nemali radi. Sme vychovaní tak, aby sme nemysleli na seba. A máme problém, a tým je láska, lepšie povedané – jej nedostatok. Láska schovaná v slove láskavosť, láskavosť voči samému sebe, to je niečo, čo nevieme. Myslíme na kdekoho, len nie na seba. Predovšetkým ženy. Chlapi, samozrejme, tiež, iba v trochu inej miere a iným spôsobom. Dávame svoju silu, pozornosť, energiu a lásku všade okolo, len sebe nie. Tým pádom vzniká obrovský problém – nie je tu šťastie. Pretože šťastie nie je niečo, čo prichádza odniekiaľ. Snažíme sa nájsť šťastie v partnerskom zväzku, očakávame, že nám ho prinesie partner, že doplní tú našu chýbajúcu časť, pretože akosi intuitívne cítime, že nie sme celiství, niečo nám chýba. Z toho vznikajú hlúpe teórie o rozdelených dušiach a twin flame (párové duše), presvedčenie, že musíme nájsť svoju druhú polovicu... Tak to vôbec nie je, nám chýba láska. Láska k sebe, láskavosť. Je tu sebeckosť, ktorá je označovaná za niečo zlé, avšak sebeckosť je niečo ako egoizmus – to je naozaj zlé. Pozrime sa na to bližšie. Level pod egoizmom je ego, ktoré ak je slobodné, je to v poriadku. Level pod sebeckosťou je láska k sebe. Láska k sebe je to najdôležitejšie, pretože ak nemám rád sám seba, tak v skutočnosti nemôžem mať rád niekoho iného. Jednoducho neviem, ako sa to robí. Dokážem pohladiť, dať peniaze, uvariť, ale neviem dať lásku, pretože ju zatiaľ nemám. Najskôr ju musím dokázať mať a mať lásku znamená vedieť ju dávať sebe. Uvedomovať si sám seba, vnímať seba cez fyzické telo. Vnímať sa cez to, čo mi vymedzuje priestor v tejto realite, kde sa realizujem a uskutočňujem, a to je práve naše fyzické telo. Potrebujem nájsť vieru v seba a viera súvisí s dotykom. Preto je potrebné dotýkať sa sám seba, pozerať sa na seba, cítiť sa a milovať svoje telo. Milovať znamená svätiť.

 

Znamená to, že keď svätím svoje telo, mám ho rada, vnímam ho, komunikujem s ním, mám tým pádom rada sama seba?

Áno, týmto spôsobom sa učím mať rád. Moje telo, ktoré je môj najlepší a najúprimnejší priateľ, mi dáva informácie. Je choré – niečo je zlé, je zdravé, funkčné, silné a spokojné – všetko je v poriadku. Nepotrebujem učiteľa, boha či guru, aby mi povedal, ako na tom som. Viem to veľmi dobre, ale musím byť k sebe úprimný. Musím svoje telo pravdivo vnímať a naučiť sa s ním pracovať. Vnímať ho, načúvať mu. Súvisí to s tým, čo dýcham, čo robím, jem, pijem, s kým mám sex, s kým spím, jem jedlo, to všetko sú veľmi dôležité okamihy. Ako to robím, vedľa koho zaspávam, vedľa koho zaspávajú moje deti, kto sa prebúdza vedľa mňa. To sú všetko nesmierne podstatné veci, na ktoré sme už dávno zabudli, pretože sme neboli iniciovaní, zasvätení niekým, kto to vie. Niekým, kto by nám povedal: „Pozri, to je naozaj dôležité, nemôžeš tieto veci robiť, s kým chceš, pretože z toho vyplývajú zásadné následky.“ My napríklad dnes negatíva sexu vnímame iba cez pohlavné choroby alebo nechcené splodenie dieťaťa. Čo je už samo osebe úplne absurdné – vnímať splodenie dieťaťa ako negatívnu vec. A to preto, lebo sme už dávno zabudli, že môžeme ovplyvniť, či zo spojenia muža a ženy vznikne ďalšia ľudská bytosť. O tom rozhoduje žena. Je úplne jedno, či k niečomu dôjde fyzicky, žena rozhoduje, či z toho bude nový život alebo nie. Toto všetko je však dávno zabudnuté, táto informácia nie je generačne odovzdávaná, ženy nie sú iniciované, a preto sa toho boja.

 

Takže my potrebujeme začať veriť sami sebe, svojmu telu, naučiť sa s ním komunikovať?

Samozrejme, začať úplne od základných vecí, napríklad vnímať, čo sa s mojím telom deje, keď niečo zjem. Neexistujú správne stravovacie návyky, správne systémy. Pre každého človeka je správne niečo iné, v rôznom veku sú rôzne fázy, ako detektor nám slúži naša chuť. Je to jeden z našich piatich zmyslov, chuť súvisí s pocitmi, to znamená, že jem to, na čo mám chuť, čiže jedlo zodpovedá mojim pocitom, ktoré ním buď umocňujem, alebo zaháňam či vytváram. Takže nejaké nejedenie alebo diéty sú nezmysel. To neznamená, že tu nie je človek, ktorý neje, je to v poriadku, pokiaľ je to v súlade s ním. Ale urobtebreathariána z trojročného dieťaťa a do pár dní umrie. Ale to v tomto momente nie je až také podstatné. Dôležitá je informácia o tom, že treba vnímať svoje telo. Počúvať ho, cítiť, ako reaguje na to, čo zjem, ak mu to nerobí dobre, vynechať to. Ale ak napríklad o dva, o tri roky na to isté jedlo dostanem chuť, tak ho opäť vyskúšam, je totiž možné, že som sa dostal do fázy, v ktorej z tohto konkrétneho jedla niečo potrebujem. Rovnako treba vnímať, čo dýcham. Okolo nás sú frekvencie citov, vzduch, ktorý je nimi naplnený. My si vzájomne voniame alebo nevoniame, to nie je o parfémoch, ale o informáciách pre jeden z našich zmyslov. Mali by sme ovoniavať, čo jeme, mali by sme ovoňať nášho partnera a sledovať, čo to v nás vyvoláva. Potom pochopíme, že je jedno, či nám niekto povie, že je niečo zlé a niečo iné dobré. Je dôležité, ako to v danej chvíli cítim, ako to vnímam. Keď mi to vyhovuje, aj keby hneď všetci povedali, že je to zlé, tak na to kašlem. A takto si môžeme prejsť celé naše telo, všetky naše zmysly. Ak začnem s mojím telom komunikovať a začnem mu veriť, tak sa budem dostávať do stavu „DOBRÉ“. Do môjho stavu spokojnosti. Potom budem schopný dávať lásku a prežívať spokojnosť. Predovšetkým žena, keď je spokojná, vytvára okolo seba kruh spokojnosti. My muži potrebujeme návod a ona nám ho dá. Žena nám ukáže, ako vyzerá „byť spokojní“. Muži potrebujú, aby ich to niekto naučil, nemáme taký priamy kontakt s Bohom ako žena. Žena je bližšie k Bohu ako muž. To znamená, že my sa to musíme najprv

dozvedieť od ženy, aj to, aký je pocit – „je mi dobre“. Potom sa už, samozrejme, musíme snažiť sami. V momente, keď si ovoniame, navnímame frekvenciu šťastia, dokážeme ju rozpoznať a žiť svoj život tak, aby sme ju čo najčastejšie prežívali, aby sme vo frekvencii šťastia, uspokojenia a pohody boli čo najviac. Keď to budú robiť všetci, nebude mať nikto potrebu bojovať. 

 

Medzi nami sú ľudia, ktorí pociťujú spokojnosť práve vtedy, keď si môžu udrieť...

Samozrejme. Tu sa však treba na to pozrieť inak. Napríklad drvivá väčšina boxerov, policajtov alebo vojakov má nevyriešený problém so svojou mamou. Často bola týraná, bitá mužom v období, keď boli ako chlapci vo veku, v ktorom nedokázali mamičku fyzicky ochrániť. A to sa v nich zaseklo ako trauma. Majú v sebe vnútornú bolesť, čím je väčšia, tým viac v sebe pociťujú túžbuhájiť právo, vytvárať a konať. Ale treba si uvedomiť, že o to viac sú manipulovateľní. Práve cez toto ich slabé miesto. Keď išli napríklad vojenské jednotky do Iraku, ukazovali vojakom videá, ako tamojší muži ponižujú ženy, režú hlavy a podobne. Neskôr sa dokonca ukázalo, že niektoré zábery boli podvrhy, cielene pripravené CIA. Splnili však svoje poslanie, u vojakov sa spustili primárne pudy a chlapci v mužských telách opäť zažívali traumu, vnímali „svoju mamu“, ako je týraná. Spustilo to v nich silnú emóciu a boli schopní zabíjať. Štúdie o zabíjaní ukázali, že väčšina nových vojakov odmieta zabíjať. Keď dôjde ku kontaktu, kde na seba strieľajú dve skupiny, vojaci zámerne mieria mimo, streľbu predstierajú alebo zámerne netriafajú. A to do momentu, kým vedľa nich niekoho zabijú. Keď je to kamarát, nahnevá ich to – emócia alebo začnú mať strach – opäť strach a emócia a už to ide. Začnú zabíjať. To je krásny príklad toho, ako jednoducho sme prostredníctvom emócií ovládaní. A odpoveď na to, prečo sú emócie zlé. V základnom postavení ľudia zabiť nechcú. Keď sa bijú dvaja malí chlapci alebo chlapi, ktorí sú v poriadku, tak sa nezabijú, pretože vzájomne vypozorujú a jasne spoznajú, kedy ten druhý vyhral. A ten, kto vyhral, nemá potrebu toho druhého umlátiť na smrť. Boj je iba súčasť niečoho. Na to sme však zabudli, obrovský strach v nás nás núti nášho súpera totálne zlikvidovať. Emócie spôsobujú, že robíme zlé veci bez toho, aby sme boli zlí v princípe. Keď sa vrátime na začiatok tejto otázky, tak je to preto, lebo nie sme sami sebou, pretože nežijeme v pravde voči sebe. Nepriznávame si pocity, procesy, ktoré sa v nás odohrávajú, neprijímame svoje telo. A keď nemáme radi seba, nemôžeme mať radi ani nikoho iného. Keď vo svojom vnútri nemám svetlo, nemôžem svietiť.

 

Dotyky, sebavedomie a sebaistota – poznanie skutočnosti

    Rada by som sa dotkla témy, ktorú ste nedávno na prednáške pootvorili, a tou sú dotyky. Dotyky na rôznych úrovniach bytia. Sú dva dôležité piliere, o ktoré sa v živote opierame: sebavedomie a sebaistota. Definícia sebavedomia znie Ja som správne a definícia sebaistoty Tu som správne. Prvé, čím je potrebné sa v tomto smere zaoberať, je fyzické telo. Sebavedomie súvisí s vnímaním, poznávaním seba a so sebaprijatím. Mnoho ľudí má problém, ktorý sa vyvíja už od detstva a tvorí sa hodnotením.  Hodnotenie nie je len to negatívne, ale i to pozitívne – hodnotením sa totiž vzďaľujeme skutočnosti. Prvý, kto nás hodnotí, sú, žiaľ, naši nevedomí rodičia. Hodnotí rozum, ktorý rozdeľuje na dobré a zlé. Jedno aj druhé je hodnotenie, ani jedno nie je skutočnosť. Skutočnosť vznikne, keď spojím dobro a zlo. My sme skutoční. Ak sa hodnotíme, či už dobre alebo zle, vzďaľujeme sa sami od seba a nie sme v skutočnosti, ale v ilúzii hodnotenia. V ilúzii, že sme dobrí alebo zlí. Väčšinou je tá ilúzia to, že sme zlí. Týmto spôsobom vzniká dualita, kliatba našej reality. Dualita vznikla ilúziou Boha, nie však jeho vlastnou existenciou, vytvárame nového boha, prípadne ďalších bohov, ktorí však nie sú prvotným Bohom-Stvoriteľom. A toto všetko vzniká hodnotením. Rovnakým spôsobom sa vzďaľujeme aj sami od seba a strácame „sebavedomie“.  

Strácame ho tým, že hodnotíme sami seba? 

Áno, vzďaľujeme sa od skutočnosti „kto sme“. Strácame o tom pojem a napokon nevieme, kto skutočne sme. To všetko začína pri prvej podstate ľudskej bytosti – pri fyzickom tele. Pri ľudskom tele, ktoré tak veľmi prehliada súčasná ezoterika, ktorá sa sústredí na dušu, prípadne na duchovné stránky a z neznalosti alebo účelovo motá duševné s duchovným a prehliada fyzické. Súčasná ezoterika vníma fyzické telo iba ako „chodúľ“ aktuálnej inkarnácie, ktoré nemá väčší význam, pretože nevie a ani netuší, že fyzické telo je nesmrteľné rovnako ako duša. To neznamená, že nemôže zomrieť, umiera, pretože ho trávime. Trávime ho jedmi – najväčšie sú potrava a emócie, inými slovami – zlá a nevhodná práca s energiou. Fyzické telo je jedna z našich najdôležitejších súčastí. Je rovnako dôležité ako duša, ja používam výraz – je rovnako najdôležitejšie ako duša. Týmto spôsobom k nemu musíme pristupovať. Mnoho ľudí sa v detstve a puberte odcudzilo samo sebe, svojmu telu, začali sa hodnotiť v zrkadle, porovnávať so spoločensky uznávanými vzormi – predovšetkým ženy majú presné predstavy o tom, ako má ktorá v jednotlivých dekádach vyzerať. Samozrejme, v období vývoja, ktorému hovoríme puberta, keď dochádza k prejavu druhotných sexuálnych znakov, telá z pohľadu ich vlastníkov nevyzerajú dokonale a vzniká odtrhnutie sa od seba. Vzniká strata sebavedomia. Ľudia hodnotia svoje telo, hodnotia ho ako zlé a presúvajú sa zo skutočnosti svojho tela do ilúzie o svojom tele. A tá ilúzia býva väčšinou odsúdenie. To je následne príčinou straty sebavedomia. Prvotná úloha človeka, ktorý na sebe pracuje v oblasti osobného rozvoja, je dosiahnutie určitej harmónie. O tom sa v ezoterike dosť hovorí, o heslách, ako je harmónia a rovnováha. Táto rovnováha musí nastať medzi vonkajším a vnútorným. To znamená medzi fyzickým telom a dušou. Medzi Rozumom, ktorý zastupuje fyzické telo, a Egom, ktoré zastupuje dušu.  

Ako je možné túto rovnováhu dosiahnuť?

Rovnováhu nemôžeme dosiahnuť, kým nerozpoznáme jednotlivé strany, ktoré do rovnováhy potrebujeme dostať. Jedna – prvá strana je fyzické telo. Podľa môjho názoru každý, kto sa chce skutočne zaoberať samým sebou, musí začať pri svojom fyzickom tele. Pri vzťahu ku svojmu fyzickému telu, jeho prijatím tak, ako je práve teraz. So všetkými údajnými nedostatkami, ktoré podľa názoru jeho alebo okolia a spoločnosti má. K tomu vedie jedna cesta. My vieme, že viera súvisí s dotykom. Vieme to z príbehu o Ježišovi z Nazaretu a o žene trpiacej krvotokom, ktorá sa ho dotkla a prežila zázrak. Zároveň vieme z Filipovho evanjelia, že veriť znamená prijímať. V tomto je ukryté kúzlo, ktoré môžeme použiť na svoje znovuzrodenie, znovuobnovenie, opätovné nájdenie samého seba. Zároveň nájdenie jedného z dvoch pilierov, stromov v raji – sebavedomia a sebaistoty. Na prvom mieste je sebavedomie. Ak viem, že dotyk súvisí s vierou a veriť znamená prijímať a začnem sa hrať s dotykmi, začnem sa dotýkať samého seba, tak som na ceste k budovaniu sebavedomia. Práve týmto spôsobom sa totiž sebavedomie buduje. Tým, že sa dotýkam sám seba.    

Zastavme sa pri dotykoch. Môžeme sa na to pozrieť trochu bližšie?

Dotykov je mnoho, teraz sa zastavíme pri fyzických dotykoch. Sú tri fázy dotykov. Prvý zo spôsobov dotýkania sa je dotyk rukami – fyzickým spôsobom. Ešte predtým je však potrebné pochopiť jednu vec, a to je súvislosť viery – dotyku – a prijatia. Pojem zasvätenie sa v ezoterike veľmi zneužíva, toto slovo je sprofanované. Skutočné zasvätenie sa deje prostredníctvom dotyku. A zasvätiť môže iba ten, kto je sám zasvätený, kto obsahuje svetlo. My ľudia sme bytosti svetla, stvorené svetlom a obsahujeme ho vo svojom srdci. Dôkaz je to, že sme živí, kto je živý – je svetlo. Aj keď často neprejavené. Ak si uvedomím, že v sebe obsahujem svetlo, som schopný svätiť, to znamená milovať. Milovať sám seba v prvom rade. Poznáme Ježišov výrok: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Tento výrok je niektorými náboženskými skupinami veľmi nesprávne interpretovaný. Je potrebné uvedomiť si, že nie je povedané – miluj blížneho svojho viac ako seba samého. Samotný výrok predpokladá, že môžem niekoho ďalšieho milovať až vtedy, keď milujem samého seba. To znamená, že v prvom rade musím milovať sám seba. Vieme, že veriť znamená prijímať, láska znamená dávať a milovať znamená svätiť. Nie je možné skutočne milovať bez viery. Kto neverí, nemôže skutočne milovať. Preto viera predchádza láske a v určitom zmysle je viera v procese osobného rozvoja omnoho dôležitejšia. Veriť znamená prijímať a viera je proces prijatia. Keď sa začnem dotýkať svojho tela – a je mnoho spôsobov ako, tak každý jeden môj dotyk prináša poznanie. Prináša poznanie skutočnosti. To je obrovská múdrosť, ktorú nám prináša Tomáš –  tak často zosmiešňovaný podobne ako Ježišov brat Judáš – vo výroku: „Kým neuvidím, kým sa nedotknem – neuverím.“ Odporúčam zamyslieť sa, meditovať o tomto výroku, je v ňom omnoho väčšia hĺbka ako ono dehonestujúce určenie „neveriaci Tomáš“. Keď sa začneme dotýkať sami seba, dochádza k mnohým procesom. Prvý z nich je ten, že začneme aktivovať frekvenciu viery. Viera je frekvencia rozumu – preto pracujeme s rozumom a fyzickým telom ako s prvými, je to najjednoduchšie. Najjednoduchšie pre náš rozum – uveriť tomu, čoho sa dotýka, tomu, čo vidí. Jednoduchšie, ako uveriť niečomu, čo nevidí, to je nadstavba, pokračovanie vo vyššie zmienenom výroku, keď Ježiš hovorí: „Uvidel si, dotkol si sa, a preto si uveril. Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.“ Prostredníctvom tohto výroku nám dáva informáciu o tom, že je to možné a že je to ďalší – vyšší stupeň.  

Takže keď sa budeme dotýkať sami seba, aktivujeme frekvenciu viery v našom rozume?

Áno, keď sa dotýkame svojho tela, začíname ho spoznávať, dochádza k jednej fantastickej veci – keď sa dotýkam, začínam veriť a my vieme, že veriť znamená prijímať. To znamená, že ak sa dotýkam, začínam prijímať a keď sa dotýkam svojho fyzického tela, tak začínam „veriť si“, pretože „verím mu“ – fyzickému telu, ktoré je Ja. Ak prijímam „ho“, tak prijímam „sa“. To je jeden zo zázrakov, ktoré sú v našej moci aj v úplne základnom stave vedomia, ktoré pre jednoduchosť nazývam stavom nevedomia. Takže tým, že sa začneme dotýkať sami seba, začneme spoznávať, kto skutočne sme, nie ilúziu o nás, ktorú vytvoril náš rozum v spolupráci s naším okolím a egom. My sa skutočne dotýkame a skutočne vidíme sami seba. Dôležitý bod v tejto činnosti je nehodnotenie. Je to prvý zo spôsobov, kde sa učíme v aplikovaných ľahkých technikách nehodnotiť. Existujú tri fázy dotýkania. Opäť sa stretávame s číslom tri, ktoré je prvým číslom celku. Najskôr sa svojho tela dotýkame ako dieťa, ktoré keď niečo spoznáva, tak si nedomýšľa, nehodnotí, nemá s čím porovnávať, neočakáva, má v sebe túžbu spoznávať, a to bez akýchkoľvek predsudkov. My sa podobne ako dieťa začneme dotýkať seba; pomôže, keď pri tom máme zatvorené oči. Odporúčam začať pri chodidlách, sú ako veľké konektory, ktorými sa spájame so zemou. Každé miesto na chodidle je prepojené s naším telom mnohými rôznymi spôsobmi. Poznáme reflexné body, akupunktúrne body; nie je však potrebné rozumieť tomu a poznať ich, dôležité je dotýkať sa. Keď sa dotýkam chodidiel, moje telo dostáva informáciu o tom, že sa s ním pokúšam komunikovať. A na tomto mieste nezabudnite, že komunikácia začína počúvaním. Nie tým, že budem niečo hovoriť svojmu telu, ale že budem počúvať, čo mi moje telo bude hovoriť. A neponáhľam sa. Netrpezlivosť je prejav nedostatku viery, nebuďte netrpezliví. Začnem sa dotýkať svojho tela, svojich nôh ako dieťa so zatvorenými očami bez akýchkoľvek predsudkov a očakávaní. Pokúšam sa dostať do stavu, že neviem, že sa dotýkam vlastnej nohy, že neviem, čoho sa dotýkam, ešte to len objavujem, jediné, čo viem, je, že čoho sa dotýkam, som Ja.  

Ako dlho môže táto prvá fáza trvať?

Nie je to technika na niekoľko dní alebo týždňov, môže trvať naozaj veľmi dlho, kým sa mi podarí spojiť sa – opäť sa spojiť so svojím vlastným telom a reštartovať svoje sebavedomie. Ďalšia fáza je vedomé dotýkanie, keď sa svojho tela dotýkam tak, že sa pozerám a vidím, ako vyzerá. Zozačiatku mám často tendenciu hodnotiť, a práve v tomto prípade sa začínam učiť – a prvýkrát sa stretávam s definíciou „pozorovania a nehodnotenia“. Ak pozorujem a nehodnotím, tak si uvedomujem, a to sa už deje samo od seba, to nie je tretí krok, ktorý musím urobiť, ale ak urobím prvé dva kroky správne – pozorujem a nehodnotím, tak ten tretí krok sa stane sám od seba. A ten znamená – uvedomujem si. Takže prvý krok je dotýkanie sa ako dieťa, druhý je vedomé dotýkanie sa, kde sa vedome dotýkam jednotlivých častí tela, viem, že je to prst na nohe, stvrdnutá koža na päte, kožná anomália... a ja sa dotýkam a nehodnotím to – ani ako dobré, ani ako zlé. Iba pozorujem a nehodnotím. Ak urobím správne tento druhý krok, stane sa veľmi zaujímavá vec. Začnem vnímať niečo zvláštne na celom svojom tele. Tento zvláštny pocit je istý súhlas a dovolenie ku tretiemu kroku. Tretím krokom svätím svoje telo. Svätím, čiže milujem. Dotýkam sa svojho tela s láskou. Až v treťom kroku môžem prejaviť lásku, pretože nikto nemôže dať, čo nemá. A na počiatku nemám, preto potrebujeme veriť. V okamihu, keď verím, som schopný prijímať, dokážem prijať skutočnosť, že svetlo je moja súčasť – iba neprejavená, zabudnutá. Ak uverím a prijmem tento fakt, túto skutočnosť, môžem dávať – to znamená, môžem pracovať s frekvenciou lásky. A prvé, čo dávam, dávam sebe – pozornosť, prijatie. Začínam sa milovať, začínam sa svätiť. Sám seba svätím svojím dotykom. Dotykom, ktorým vyjadrujem vieru, prijatie, to, že si verím a prijímam sa. Posledný krok je onen dotyk, ono zasvätenie, a to je prejav lásky. Kto nedokáže prejaviť lásku sebe, nedokáže ju prejaviť ani niekomu inému. Preto je nevyhnutné najskôr milovať seba a potom ostatných.    

Je potrebné dotýkať sa na celom svojom tele?

Tieto tri kroky – dotýkanie sa seba ako dieťa, vedomé dotýkanie sa s nehodnotením, dotýkanie sa seba s láskou je úplne nevyhnutné uskutočniť na celom tele. Začíname chodidlami a postupne sa dotýkame všetkých miest na svojom tele, úplne všetkých – aj tých, na ktoré nedočiahneme. A to je prvá informácia, ktorú nám dáva naše telo: „Je potrebné niečo zmeniť, aby som na niektoré miesta dočiahol.“ Nie je mi príjemné dotýkať sa niektorých miesť? Je to opäť informácia od môjho tela. Týmto spôsobom sa aktivuje sebavedomie – vedomie si seba. To je to, čo nazývame prijatím seba, vierou v seba. Je to prvý z dvoch pilierov, o ktoré sa celý život opierame a majú priamy vplyv na akúkoľvek situáciu v živote, či už rozhodovanie alebo čokoľvek, čo robíme. Je nevyhnutné prijať skutočnosť, veriť skutočnosti, dotknúť sa jej a uvidieť ju. Vystúpiť zo sveta ilúzií, zo sveta systému, hodnotenia, dobra a zla, zo sveta duality a kauzality. Vystúpiť, respektíve vstúpiť do skutočnosti, pretože ako Ježiš povedal: „Nový svet nie je niečo, čo príde, my už sa v nebeskom kráľovstve nachádzame.“ Je iba potrebné uprostred tohto kráľovstva nájsť seba. Prvý krok je naše fyzické telo a naše sebavedomie. Láska je moc, ktorá siaha za hranice svetov, v ktorých sa nachádzame. Proti tejto moci je každé, tu praktizované umenie slabé. My ľudské bytosti sme bytosti svetla a akákoľvek tma, ktorá prichádza, aj keby bola obrovská, nedokáže pohltiť to svetlo, ktoré v sebe nesieme. Iba je potrebné uvedomiť si to a nájsť opätovne vzťah k sebe, lásku k sebe, vieru v seba. A to je prvý krok na skutočnej ceste osobného rozvoja.  

Spomínali ste, že druhý pilier, o ktorý sa opierame, je sebaistota.

To je o niečo komplikovanejšie. Sebaistota súvisí s egom a ego súvisí s našou dušou. Postup je v zásade podobný,  ide o dotýkanie sa, to už však nie je iba fyzický dotyk, ale aj iný spôsob dotyku. Fyzický dotyk je zmyslový a dotýkanie sa, o ktorom budeme teraz rozprávať, je mimozmyslové. Keď sa dotýkam svojej duše, zo všetkého najskôr musím odhaliť prepojenie mojej duše s inými miestami existencie, ako je moje fyzické telo. Tieto prepojenia nazývam elementálnymi a elementárnymi väzbami. Ako som už spomínal, sebaistota je prejav, ktorý súvisí s egom a to má najväčšiu silu. Je vysoko inteligentné a veľmi rafinované. Preto keď sa stretneme s človekom, ktorý v nejakej situácii pôsobí veľmi isto, hovoríme – on je sebavedomý. To však nie je správne označenie. Správne je – ten človek je sebaistý. Keď človek bežne nevystupuje pred sálou plnou ľudí, tak si s veľkou pravdepodobnosťou nebude pripadať príliš istý, bude pôsobiť neisto. A my môžeme takéhoto človeka mylne označiť za nesebavedomého. Ak bude ako profesionál vystupovať takto dlhodobo, bude pôsobiť veľmi isto – a my budeme hovoriť: on je sebavedomý. Ale nie je to tak. Je to sebaistota. Je to niečo, čo sa dá svojím spôsobom zvonku naučiť, dá sa k tomu dospieť skúsenosťou. Je to iba vonkajší odraz sebaistoty. Tá vnútorná sebaistota sa spája so sebavedomím. Spája sa na úrovni duše a tela. My vieme, že duša nie je nejaká bublinka umiestnená v mozgu, srdci alebo inej časti tela. Je rovnako veľká ako naše telo a nachádza sa na tých miestach, kde je naše telo. Ale duša prepojená s inými miestami existencie onými elementálnymi a elementárnymi väzbami je neustále vytrhávaná z tela. Keby sme sa na to pozreli veľmi zjednodušeným spôsobom, tak naše telo má v hrubohmotnom svete ostré obrysy a naša duša je zahmlená, akoby rozmazaná, občas je kúsok vedľa tela, občas niekde inde – podľa toho, za ktorú nitku tej-ktorej väzby ktosi ťahá. Ježiš povedal: „Maj ruku na mieste svojej ruky, maj nohu na mieste svojej nohy, staň sa jedným jediným.“ A naša úloha je mať svoju dušu spojenú so svojím telom na všetkých miestach, kde je hrubohmotne realizované naše fyzické telo. Všade, kde som, aby som skutočne bol. Preto je v prvom rade nevyhnutné oslobodiť sa od týchto väzieb.   Priblížte nám definíciu týchto väzieb a spôsob, ako sa od nich oslobodiť. Elementálne väzby, to znamená mentálne väzby, sú väzby spojené s prežívaním. So zážitkami na určitom mieste v našom živote. Žijeme jeden dlhý veľký život, ktorý vďaka svojej nevedomosti rozdeľujeme na jednotlivé vtelenia. Keby sme nelikvidovali a netrávili svoje fyzické telo, stačilo by nám jedno telo na celý náš život – tak ako nám stačí jedna duša. Vôbec nie je nevyhnutné reinkarnovať sa. Odporúčam meditovať nad rozhovorom medzi Smrťou a Ježišom v záhrade, keď sa Smrť – táto bytosť, ktorá je už súčasť tejto reality, rozpráva s Ježišom a pýta sa ho: „Kto je vlastne tvoj Otec?“ Ak Smrť nevie – nepozná Ježišovho Otca, znamená to, že nie je prirodzená súčasť nášho stvorenia. Elementálne väzby sú väzby zážitkov, a tie sa často opakujú. Odstraňujú sa relatívne jednoduchšie ako elementárne väzby. Stačí mi vyhľadať daný zážitok a je v zásade jedno, v ktorom vtelení ho nájdem – či v aktuálnom alebo v niektorom z predchádzajúcich vtelení. Ak ho vyriešim, tak väzba už nie je. Elementárne väzby sú zložitejšie. Sú spojené s jednotlivými elementmi, prvkami, ktoré tvoria túto realitu. A sú to väzby zážitkov na konkrétnom mieste alebo zážitkov spojených s konkrétnym elementom stvorenia. Tieto väzby je možné rozpúšťať iba na konkrétnom mieste s využitím konkrétnych prvkov. Je to pomerne zložité. Čím viac sa nám podarí oslobodiť od takýchto väzieb, tým je naša duša slobodnejšia. Získavame tým väčšiu istotu sebaistoty, to znamená – tu som správne. Inými slovami: Tu v tomto tele, v tomto vtelení som správne. Nie som správnejšie, keď som bol z môjho iluzórneho pohľadu mocnejším človekom, vladárom alebo kúzelníkom. To najlepšie a najdôležitejšie je práve TU a práve TERAZ. To, čím som teraz, je vrchol toho, k čomu som dospel všetkými predchádzajúcimi činmi a vteleniami. To je druhý pilier našej existencie – sebaistota. Sebavedomie znamená Ja som správne a sebaistota Tu som správne. Ak sa mi podarí rozpustiť väčšiu časť väzieb – ideálne všetky, moja duša sa nebude vyväzovať, nebude násilne vyťahovaná silou, egregormi, prítomnými bytosťami, bohmi, rôznymi manipulátormi z môjho tela. Stanem sa jedným jediným a budem v skutočnosti, prítomnosti a vo vedomí. Stanem sa obrazom Stvoriteľa a budem nájdený. My vieme, že ľudia sa delia na tých stratených a na tých nájdených. Nedelia sa na zlých a dobrých. Tí nájdení, ktorí sú prejaveným svetlom Stvoriteľa, svätia svojou láskou tých stratených, pretože každý  človek je stavebným kameňom Nového sveta. A bez posledného človeka nie je možné dokončiť hľadanie samého seba v nebeskom kráľovstve v Novom svete. A aby sme mohli svätiť, aby sme mohli milovať, potrebujeme veriť. Potrebujeme byť sebou, byť skutoční. Byť sebavedomí a sebaistí. Nebyť ani povýšení, ani ponížení. Byť v skutočnosti. Preto podľa môjho názoru prvý krok je zaoberanie sa sebou, budovanie sebavedomia, prijatie svojho tela, budovanie sebaistoty, prijatie svojej duše, prijatie seba. Keď prijmem obe svoje časti, obe polarity, vykročím z priestoru prekliatia tejto reality, z priestoru kauzality, duality a protikladov. Zostane prejavenie, bude svetlo a láska. A budú prejavené v nás. To je zámer Stvoriteľa.


 

 

Fyzické telo je dokonalé,

 

 jedinečné a nesmrteľné

 

 

 

Nadviažem na posledný rozhovor, hovorili sme o prijatí vlastného tela bezo zvyšku. Napadá mi súvislosť, položím otázku zjednodušene: Ak ja neprijímam niektoré miesto na svojom tele, znamená to, že umožňujem „niekomu inému“, aby sa skrz neho realizoval?

 

Začal by som prirovnaním k príbehu o Bohu, ktorý zavrhol svojho najbližšieho anjela. Naše fyzické telo je nesmrteľné, rovnako ako naša duša. To neznamená, že nemôže umrieť, ale ak sa s ním pracuje správnym spôsobom, respektíve keď sa neničí, tak jeho limit nie je nejakých 160 rokov, ale je rovnaký ako pri našej duši – jeden celý život. Ak sa nám nedarí, môže to pre nás znamenať mnoho vtelení. Naše fyzické telo je stvorené zo svetla, my sme bytosti svetla, podobne ako výraz Lucifer, ktorého správny význam je Svetlonos. My ako duša sme súčasť Boha. Boha si môžeme predstaviť ako oceán a duše ako jednotlivé kvapôčky, ktoré sa vydeľujú z tohto oceána – aj preto sa môžu cítiť oddelené a vnímať, že nie sú súčasť Boha. Ale my sme ako Boh, naša podstata je božská, pochádza zo svetla, máme rovnaké, presnejšie povedané podobné schopnosti ako Boh. Záleží však na tom, aké budeme mať zručnosti, a práve na to potrebujeme naše telo. A ten prímer Boha a Lucifera občas používam na vysvetlenie vzťahu našej Duše k nášmu Telu. My – naša duša sme vlastne odvrhli to najbližšie, čo sme mali a to je naše fyzické telo – to je ten Svetlonos. A tým, že sme ho zavrhli, zmenili svoj vzťah k nemu, začali ho hodnotiť. Tak naše telo napriek tomu, že je stvorené zo svetla, prestáva byť prejaveným svetlom. Tu sa dostávame ku vzťahu Svetla a Tmy: tma sa objavuje tam, kde nie je prítomné svetlo. Ak nie sme niekde vo svojom tele prítomní, čiže telo nie je svetlo, to miesto môžeme nazývať tmou – miesto na našom vlastnom tele, kde nie sme vedome prítomní v podobe duše, telo a duša nie sú na jednom mieste. Tým pádom umožňujeme, aby toto miesto bolo vstupnou bránou niečoho zvonku. Ježiš hovoril: „Keď je pán v dome, zlodej nepríde.“ V tejto súvislosti to znamená, že ak je naša duša správne na mieste, kde má byť, tak nie je možné, aby prišlo zvonku čokoľvek, čo by sme mohli nazvať negatívne alebo pre nás nevhodné.

 

 

 

Takže ak my niekde nie sme, čiže sme nejakú časť nášho tela neprijali, odmietli, nie sme tam prejavení, prítomní, nie sme tam svetlom, tak potom je tá časť v temnote a môžu s ňou pracovať negatívne, temné bytosti?

 

Áno, pretože je to prostredie, v ktorom sa ony pohybujú. Naposledy sme sa bavili o sebavedomí, to je prvá vec, ktorú je potrebné riešiť: prijať svoje fyzické telo a naplniť ho sebou, svojou vedomou prítomnosťou. Najlepší príklad je práve v Ježišovom výroku: „Maj ruku na mieste svojej ruky, maj nohu na mieste svojej nohy, staň sa jedným jediným.“ Z hľadiska hrubej hmoty má telo takmer presné ohraničenie, má zhruba presný začiatok a koniec. Z pohľadu jemnej hmoty ho napríklad ľudia, ktorí dokážu vidieť auru, vidia rozmazane.

 

 

 

Má schopnosť vidieť auru každý z nás?

 

Samozrejme, avšak nie každý má tú zručnosť, je totiž dôležité dokázať túto schopnosť použiť. Schopné sú toho väčšinou vedmy, šamani, ľudia so zmenenou schopnosťou vnímania. Dokážeme to však aj sami, skúsme sa začať pozerať na svoje telo, respektíve na telo niekoho iného, pretože na ňom je to vždy lepšie vidieť než na sebe, zameriame sa na jeho okraj a je možné, že začneme vnímať, že nie je ostrý.  Môžeme vnímať aj rôzne farebné odchýlky, vibrácie – vyzerá to podobne, ako keď sa pozeráme na rozhorúčenú pec, nad ktorou je teplý chvejúci sa vzduch. Podobným spôsobom sa dá vnímať ľudská bytosť. Prečo dušu vnímame ako chvenie – každé učenie to nazýva inak, hovoria o elektrických, magnetických, astrálnych telách, ja tieto označenia nepoužívam. Vysvetľujem to ako prejav toho, že duša nie je v tele ukotvená, preto sa neustále chveje, hýbe. A hýbe sa preto, že z nej vedú elementárne a elelmentálne väzby, ktoré ju akoby ťahajú, preto nie je pevne ukotvená v tele. Každá  väzba vedie na miesta, ktoré môžeme nazvať tmou, na miesta, kde nie sme vedome prítomní, prejavení, nie sme tu svetlom. Technikou dotýkania sa, o ktorej sme sa minule bavili – dotýkať sa svojho tela zvonku, prvá časť kroku, ktorý môže urobiť ktokoľvek, môžeme tieto miesta odhaliť. Týmto spôsobom ich aktivujeme. Pri určitej polohe tela alebo pri určitom type dotyku na tele sa tieto väzby v danej chvíli aktivujú a v nás sa rozpúta spontánna emócia často spojená s vhľadom na nejaké miesto, takže sa vlastne pohybujeme v priestore, respektíve v čase niekam inam – môžeme hovoriť o spontánnej regresii. To je práve jeden z dôvodov, prečo sa tela dotýkame, aby sme spoznali naše slabé miesta, kde všade v tele nie sme sebou, kde nie sme prejavení.

 

 

 

Hovoril si o tom, že toto je prvá časť, aká je ďalšia časť kroku v technike dotýkania sa na úrovni fyzického tela?

 

Je to prechádzanie tela vnútri. Tu je potrebné upozorniť, že to nie je jednoduchá technika. Mnoho ľudí robí chybu, že si predstavuje, ako telo vnútri vyzerá z hľadiska ich znalostí o anatómii. Predstavujú si kosti, tepny, svaly, avšak vnútorné prechádzanie telom takto nevyzerá. Môže tak vyzerať nahliadanie do tela, ale keď telo prechádzame s cieľom nájdenia miesta, ktoré je tmou, vnímame ho úplne inak. V tejto chvíli by som to viac neodhaľoval, pretože by som mohol nechtiac podsunúť konkrétnu predstavu a bola by to rovnaká chyba, ako keď si bude niekto predstavovať telo z hľadiska svojej predstavy o jeho vnútornej anatómii. Je potrebné nájsť svoj skutočný vnútorný obraz samého seba. Každý sám. Dodám k tomu iba základnú informáciu: súvisí to s jednotlivými elementmi. Čo znamená, že v tom hrajú úlohu štyri základné elementy, ktoré rozoznávame: oheň, voda, zem a vzduch, respektíve nimi stvorené obrazy. A tak je to správne. Týmto spôsobom je možné uzdraviť sa – nepoužijem slovo liečiť, lebo tento výraz používa medicína a my sa nepotrebujeme liečiť ale uzdraviť, podobne ako potrebujeme nájsť a nie hľadať. Ale podotýkam, môžeme uzdraviť jedine svoje vlastné telo. Človek, ktorý sa chce týmto zaoberať – uzdraviť sa, môže vo svojom tele vyhľadať časť, ktorá je nefunkčná, miesto, kde má nejaký fyzický problém. Človek sa na miesto tmy potrebuje fyzicky dostať, takže začína predstavou, ako prechádza telom, vidí rôzne, niekedy až bizarné obrazy toho, čo je v jeho tele. A opäť podotýkam, že sú správne, pretože ak si ho budeme predstavovať z hľadiska anatómie, tvoríme ilúziu a tá stvorí iný, ďalší problém. Niekedy je človek prechádzajúci svojím telom konfrontovaný s rôznymi podivnými výjavmi, ktoré veľmi presne vystihujú jeho vlastný stav, v ktorom sa ako ľudská bytosť nachádza. Tieto obrazy môžu skutočne vyzerať veľmi čudne, ale človek im rozumie za predpokladu, že pozoruje a nehodnotí. Porozumie a pochopí, čo ten obraz znamená. Tieto obrazy sú odrazom jeho vnútorného stavu, respektíve konkrétnej časti tela, kde sa duša nenachádza vo vedomom stave. Uzdravenie prebieha tak, že človek na tomto mieste tela zostáva. Takže to zhrniem: je potrebné to miesto hľadať, nájsť, zostať na ňom a zostávať – vracať sa tam.

 

 

 

Ako často a dlho?

Pokiaľ sa konkrétna disfunkcia nezmení. Budem chodiť na dané miesto tak dlho – ja,  prejavené svetlo, duša je prejavené svetlo stále, telo je v mnohých prípadoch neprejaveným svetlom – a som tam, využívam základný božský princíp bytia svetla – keď sa svetlo stretne s tmou, tak nebojuje, nič neopravuje, nemení, nerobí nič z hľadiska mužského princípu. Svetlo iba Je a tým, že Je, napĺňa tmu. Tma chce byť naplnená svetlom – to je základný predpoklad, preto v iných podobách, keď by sme sa nebavili o tele, prichádza za svetlom. V podstate aj v rámci tela je možné vnímať tento princíp – ak mám nejaký problém na tele, tak som o ňom neustále informovaný skrz bolesť, nefunkčnosť, nepohodlie. Neustále ku mne prúdi informácia: „Som tu, som tma a chcem byť naplnená svetlom, uvedená naspäť do stavu jedinečnosti, stať sa svetlom, vrátiť sa naspäť k sebe. A to je naša úloha, naša z pohľadu duše. Ja ako duša mám za úlohu prijať späť svoje fyzické telo také, aké je, ako dokonalé, jedinečné a nesmrteľné. Keď sa mi to podarí, telo má dostatok svojich vlastných mechanizmov a inteligencie, aby sa vyrovnalo so všetkými nástrahami, ktoré naň striehnu.


 

 

Ak chcete dosiahnuť niečo, čo ste ešte nedosiahli,

 

musíte urobiť čosi, čo ste ešte neurobili

 

 

 

 

 

Rozprávali sme sa o prijatí svojho fyzického tela a jeho následnom liečení. Pokračovala by som nadväzujúcou otázkou. Znamená to, že ak plne prijímam svoje fyzické telo, v podstate prijímam hmotu „ako takú“?

 

Áno. Proces prijímania fyzického tela prebieha prostredníctvom všetkých piatich zmyslov, ktorými disponuje náš mozog – ako akýmsi vstupným aparátom. Sú tri základné fázy techniky prijatia  fyzického tela. Prvá fáza – dotýkam sa svojho tela ako dieťa, druhá fáza – vedomé dotýkanie sa a tretia fáza – svätím svoje telo. Svätím, čiže milujem, dotýkam sa svojho tela s láskou. Hovoríme o dotyku, o  fyzickom, povrchovom dotyku. To znamená, že som konfrontovaný s hmotou. V prvom rade skrz dotyk, pretože zmysel dotyku je spojený s vierou. Viera predstavuje prijatie a ja potrebujem svoje fyzické telo prijať. A prijať ho tak, aké je práve teraz. Nie vtedy, keby bolo iné, spĺňalo kritériá mojich predstáv, ktoré sú infikované nejakými všeobecnými dogmami o tom, ako by malo mužské či ženské telo na rôznych miestach vyzerať.

 

V ďalšej fáze, keď sa ho dotýkam vedome – pozorujem a nehodnotím, to pozorovanie obsahuje všetkých päť zmyslov. Čiže nielen dotyk, ale aj ostatné štyri zmysly, ktoré musím využívať pri fyzickom spoznávaní svojho hrubohmotného tela. A tieto dve fázy, ak sú správne vykonané, tak samy osebe iniciujú tretiu fázu, ktorú nazývame svätením. Dotýkam sa svojho tela s láskou, vnímam v sebe lásku – „lásku ako takú“, určitú frekvenciu, ktorú v danú chvíľu môžem vnímať aj ako životnú energiu, ktorá prúdi mojím telom. Môžem ju vnímať predovšetkým vo svojich dlaniach a na končekoch prstov. Lásku prejavujem a dávam svojmu telu – až táto fáza je prejavom svetla v tele, postupne rozsvecujem jeho jednotlivé časti, je iniciáciou, ktorej však nevyhnutne musia predchádzať prvé dve fázy. Trvanie jednotlivých fáz je individuálne, je však podstatné, aby sme tieto fázy aplikovali na úplne celé telo. Stále sa bavíme o povrchu tela – o hmote. To je tá základná časť. A uzdravovanie tela by malo nasledovať až po tomto prvom sprítomnení sa v tele.

 

 

 

 

 

Takže by sme nemali k technikám uzdravovania pristupovať skôr, než máme svoje telo plne prepojené so svojou dušou na všetkých miestach, ktorých sa môžem dotknúť...

 

Samozrejme, môžeme to skúšať skôr, ale výsledky nemusia byť uspokojivé. Keď prejdem prvou fázou – sebavedomím, ktorá nám iniciuje potrebu pracovať so sebaistotou, ktorá súvisí s egom, ohmatávam si zvonku dušu a ona nás privádza k jednotlivým väzbám. Ak by som to mal symbolicky prirovnať, tak to, čo ohmatám na duši, sú tie väzby, miesta, kde je duša neslobodná a ktoré vedú niekam, k nejakému emočnému bloku, zvláštnemu stavu, ktorý nás znefunkčňuje – nie sme schopní správne sa rozhodnúť, napríklad pod tlakom nejakého emočného bloku a podobne. Toto nás dovedie k dotýkaniu sa duše. Až po týchto dvoch častiach by sme mali pristúpiť k vnútornému prechádzaniu. V okamihu, keď prechádzam vnútorné telo, nepohybujem sa len v hrubohmotnom tele, ale v ľudskej bytosti. A tá je predstavovaná nielen telom, ale aj dušou. To znamená, že sa pohybujem v prepojení tela a duše. Preto tie obrazy, ktoré tam vidím, môžu byť odlišné od mojej predstavy o tom, ako moje telo vnútri vyzerá. Vstupujem sem preto, aby som uzdravil jednotlivé disfunkčné časti tela. Keď som ľudskú bytosť spoznal zvonku – v rámci sebavedomia, fyzického tela a poznal som jej dušu – v rámci sebaistoty, ega, dotýkania sa, teraz ju mám spojenú a vstupujem do nej a hľadám miesta, ktoré sú tmou. Zjednodušene povedané, miesta, kde to nefunguje. Hľadám ich a nachádzam. A na tomto mieste sa podľa môjho názoru niektoré ezoterické učenia hrubo mýlia a, bohužiaľ, to opakujú aj niektorí fyzioterapeuti a mnohí iní, ktorí nás nútia pristupovať k problémom tela v spojitosti s dychom spôsobom, že nás nabádajú, aby sme vydychovali bolesť, napätie, smútok atď.

 

 

 

Je to nesprávny prístup?

 

Áno, pretože dych je naše spojenie s Bohom. Dych skrz tretiu podstatu ľudskej bytosti – Ducha sa spája so Stvoriteľom. Všetko, čo vydychujeme, sa kopíruje a opäť vytvára v budúcnosti. Nevieme kedy a kde, ale čokoľvek vydychujeme, tvorí našu ďalšiu realitu. Ak budem vydychovať bolesť, budem ju dávať do budúcnosti a opäť sa s ňou stretnem. Tu je namieste použiť výrok: „Nie to, čo do teba vchádza, ale čo z teba vychádza, je to, čo ťa poškvrňuje.“ Je to duchovný rozmer toho, o čom sa teraz rozprávame.

 

 

 

Znamená to, že uzdravenie, očistenie tela nenastane tak, ako mylne a dlhodobo predpokladáme – že to z neho jednoducho vezmem a dám preč?

 

 

 

Naopak, ja musím ísť na miesto, ktoré nie je v poriadku – je tmou a musím ho naplniť svojou vedomou prítomnosťou – svetlom. Takto zaistím, že budem svoje fyzické telo rešpektovať v jeho existencii. Že si o ňom nebudem myslieť, že ho musím čistiť a detoxikovať – to znamená, že ho vnímam ako nesprávne, nečisté, nedostatočné, nie seberovné. Tmavé miesta na našom tele, miesta tmy, som spôsobil ja a ja ich opäť môžem zmeniť. Nezmením ich tak, že ich prekopírujem do budúcnosti alebo na iné miesto existencie, ale tak, že ich naplním svetlom. V okamihu, keď miesto tmy naplním svetlom, prestane byť problémom. Som na tom mieste, pán je v dome, už zlodej nemôže prísť. Takže tu nie je miesto ani pre strach. Strach sa objavuje na miestach, kde nie je viera, svetlo. Zopakujem to ešte raz, uzdravovanie prebieha tak, že si vyhľadám miesto v ľudskej bytosti, pretože zdroj problému – aj keby išlo o somatický problém, nie je v tele ani v duši, ale v ľudskej bytosti. Čiže tam, kde sú telo a duša prekryté, kde sú jedným jediným. Preto ich najskôr potrebujem dostať do rovnováhy, do pomyselného zákrytu, a potom do nich vstúpiť a odhaliť, nájsť miesto, ktoré je príčinou problému. Na toto miesto ísť, spoznať, čo je potrebné s tým urobiť a zostať a zostávať tam, napĺňať ho sebou – svetlom. Byť všade tam, kde som. To je veľmi dôležité. Byť tam, kde som – to je podstata prítomnosti. V súvislosti s mojím učením hovorím, že je nevyhnutné žiť v pravde, čo znamená, že hovorím to, čo robím a robím to, čo hovorím. Hovorím iba to, čo je vnútorná pravda a robím len to, čo hovorím. Je to prepojenie, kde spoznávam sám seba.   

 

 

 

My paradoxne namiesto toho, aby sme dali prítomnosť na miesta, ktoré sú pre nás problematické, púšťame tam lekárov, liečiteľov a podobne... A čo lieky, ktorými nás lekári liečia?

 

Problém nastal, keď si začala medicína myslieť, že to, čo na bylinkách a rastlinách lieči, je čisto chemický vzorec. Rastliny sú pre nás jednými z prvých učiteľov, rastlinné bytosti druhého vesmíru stvorenia nás učia ceste, ceste medzi Matkou a Otcom, medzi Zemou a Bohom. Dokážu nás uzdravovať. Farmácia z nich zobrala časť, ktorú dokázala v rámci poznania v danej dobe zaznamenať, začala vyrábať umelo a domnievala sa, že to je to, čo lieči. Je to nezmysel a dôvod, prečo lieky z klasickej medicíny poväčšine nefungujú. Alebo presnejšie povedané, fungujú na problém, na ktorý sú vyrobené, ale zároveň spôsobujú mnoho ďalších. Jeden riešia, desať vyvolávajú. Preto ťažko chorý človek na svoju chorobu neberie iba jeden liek, ale užíva ich napríklad pätnásť a stáva sa z neho chemické laboratórium. Potrebujeme sa vrátiť naspäť k spoznávaniu rastlín, oprášiť staré náuky a učenia o rastlinách a bylinkách, predovšetkým tie, ktoré majú slovanský pôvod. Nie utekať za náukami Indiánov na druhej strane zemegule. Som presvedčený o tom, že toto nás dokáže zachrániť pred hrôzou agrochemického priemyslu, ktorou je genetické modifikovanie potravín. Zachrániť nás môžu rastliny, ktoré v sebe budú mať tú dôležitú informáciu, vďaka ktorej sa dokážeme ochrániť.

 

 

 

Z pohľadu rozumu, skúseností, ktoré máme, musíme spolu s hmotou prijať aj bolesť a smrť?

 

Ja sa domnievam, že to celkom tak nie je. Smrť vnímam ako niečo, čo je do našej reality pridané zvonku. Smrť nie je nevyhnutná súčasť tejto reality. Veľmi sa mi páči rozhovor Ježiša so Smrťou, keď sa ho Smrť pýta: „Kto je tvoj Otec?“ Ona to nevie a my vieme z kresťanskej náuky, že Ježiš smrť prekonal. Nedá sa poprieť, že v súčasnej dobe je súčasť tejto reality, ale pozrieme sa na rôzne typy bytostí, ktoré žijú rôzne dlho a menia sa v rôznych časových úsekoch. Napríklad horniny – stvorenia, ktorých zložka Ducha je relatívne najnižšia, čiže takzvanú živosť pozorujeme relatívne najobťažnejšie, ale keby sme sa na to pozreli z dlhého časového úseku, videli by sme, že aj horniny sa pohybujú a menia svoju podobu, len je to vo výrazne dlhšom časovom úseku. Nechcem sa púšťať do špekulácií o géne smrti, ale som presvedčený, že je to niečo, čo je umelo pridané a je možné sa toho zbaviť. Na našej planéte sú určité organizmy, ktoré v sebe gén starnutia a umierania nemajú. Umierajú iba vtedy, keď sa stanú súčasťou iného – vyššieho organizmu, niečo ich napríklad zje, ale samy tendenciu umierať nemajú. Ľudské telo má schopnosť stopercentnej regenerácie, len v našom softvéri niekde hlboko v nás je tá informácia zašifrovaná. Niektoré naše orgány sa dokážu regenerovať, avšak som presvedčený, že to tak je na sto percentách nášho tela. Dôvod, prečo sa to neprejavuje, prečo starneme, sme chorí a umierame, má dva korene. Jeden je strava súvisiaca s hrubou hmotou – fyzickým telom a druhý koreň z jemnohmotnej strany sú emócie. To je to, čo nás zabíja. Nechcem tým povedať, že by sme mali prestať jesť, mali by sme strave vrátiť jej pôvodný dôvod a to je vnímanie pocitov. Zmysel chuti súvisí s pocitmi a domnievam sa, že jeme, aby sme niečo zažívali, nie preto, aby sme sa sýtili. Žiaľ, jedenie prešlo do rozmerov, keď do svojho tela dávame chémiu, umelú hmotu a ono to už prosto nezvláda. Z jedla sme vytvorili jed. Myslím, že menšia chyba je označiť jedlo za jed, ako ho takto neoznačiť. Ide o to, rozpoznať, čo a akým spôsobom a v akom množstve máme jesť a piť.

 

 

 

Takže prvý koreň nášho starnutia a umierania má súvis s fyzickým telom – zo strany hrubohmoty a z opačného smeru jemnohmoty je to prežívanie emócií?

 

Áno, to je druhý koreň, jed, ktorý nás trávi. Pre lepšie pochopenie tomu môžeme hovoriť stres, ja však používam slovo emócie, ktoré nesprávnym pochopením skúsenosti a nesprávnou reakciou na niektoré podnety otravujú naše fyzické telo. Emócia je vo svojom prejave alergická reakcia nášho tela na náš rozum. Náš rozum si myslí, že niečo nejako je, že niekto niečo hovorí a uvažuje o tom mimo prítomnosti. Buď z hľadiska budúcnosti, alebo minulosti. Naše fyzické telo nedokáže byť v minulosti alebo budúcnosti, ono dokáže byť iba v prítomnosti a v tejto chvíli sa jemnohmotný zástupca nášho fyzického tela – rozum rozhodne, že zmení svoju polohu, že nebude v prítomnosti spolu s telom tak, ako by mal byť, ale že bude v budúcnosti alebo minulosti. V tej chvíli za ním telo nemôže a reaguje na podnety rozumu. Príklad: pozeráme sa na akčný film, sedíme pokojne v kresle a v okamihu, keď sa do filmu vžijeme, staneme sa akoby súčasťou deja – náš rozum si to myslí a naše telo začne reagovať. Máme napnuté svaly, reagujeme, ako keby sme boli tam. To, čo sa v tej chvíli odohráva v našom fyzickom tele, nie je štandardná reakcia, ale je to precitlivená, alergická reakcia. V tej chvíli zo seba telo vyžaruje určitú časť našej životnej sily a tá časť, ktorá je emitovaná von z tela, sa stáva potravou toho, čo som označil ako prítomné bytosti. Nejakého iného typu entít, ktoré tu spolu s nami existujú a tak isto potrebujú na svoju existenciu energiu a sýtia sa práve tým, čo naše telo v okamihu, keď prežíva alergickú reakciu, vyžaruje. Ak to preženieme určitým časovým úsekom, tak, samozrejme, tieto bytosti začali vytvárať sofistikované systémy, ako z nás túto energiu cielene získať, ako nás donútiť prežívať emócie. A prišli na to, že nás prinútia veľmi jednoduchým spôsobom – že sa začnú dotýkať našich slabých miest. Miest, resp. zážitkov, ktorým sme neporozumeli, nepochopili ich, neprijali a nepustili – neodpustili sme tomu, kto bol s nami v interakcii, prípadne sami sebe. A neustále si to so sebou nosíme práve v podobe nejakých myšlienok či spomienok. Dokonca bola stvorená jedna entita, ja jej hovorím „netvor nazvaný Svedomie“. Je to entita vytvorená na to, aby nás neustále strážila a napomínala, udržiavala v kliatbe duality a kauzality, v stave nefunkčnosti. V stave, keď sme funkční čisto ako bioroboti. Aby sme vykonávali prácu a zažívali nejaké úzko vymedzené možnosti zážitkov. To znamená, že zábava rovná sa emócie, o citoch a pocitoch sa vôbec nehovorí. Človeku je umožnené zažiť nejaké emócie, platiť hypotéku a dodržiavať dopravné predpisy, na nič sa nepýtať, po ničom nepátrať... Pretože na to, čo by si chcel robiť, si „veľmi starý“ alebo naopak „ešte príliš mladý“. Nejaká autorita – štát, cirkev, vláda – povedala, že to takto nemôže byť. A my sme v hlbokej dôvere uverili, a preto sa to pre nás stalo hracím poľom, v ktorom sa pohybujeme. Preto ak z neho chceme von, musíme tieto veci v sebe rozpoznať a pustiť preč, aby pre nás neboli limitom.

 

 

 

Znamená to, že tam, kde sú výčitky svedomia, nie je prítomný Boh?

 

Ak sa bavíme o Bohu ako o bytosti – pre lepšie uchopenie rozumom, ak nás miluje bezvýhradne a bezpodmienečne, tak je tento výrok absolútny. Inak by to nebola bezpodmienečná láska. Ak by sme sa však nebavili o bezpodmienečnej láske, tak sa nebavíme o Stvoriteľovi – pôvodnom Bohu, ale hovoríme o niektorom z bohov. Medzi nami a Bohom, Stvoriteľom či Zdrojom je deväť úrovní vyšších duchovných stvorení a na jednotlivých úrovniach sú rôzne duchovné bytosti, hovoríme o nich ako o anjeloch, egregoroch, bohoch. Pre ľudskú bytosť sú však jednou z najsilnejších klietok, zábran, takzvané systémy presvedčení. Je to, čo si myslím, že je možné. Ak neverím alebo si nemyslím, že je niečo možné, tak sa mi to nemôže stať. Preto veľmi rád používam výrok: „Ak chcete dosiahnuť niečo, čo ste ešte nedosiahli, musíte urobiť niečo, čo ste ešte neurobili.“

 

 

 

Muž spoznáva pravdu prostredníctvom ženy

Tomáš, prečo nám tak veľmi záleží na prijatí a požehnaní od nášho otca a matky?

Je to potvrdenie správnosti. Súvisí to so sebavedomím a sebaistotou. Hovorili sme o tom, že sebavedomie súvisí s telom a sebaistota s dušou. Naši rodičia sú prvá autorita, s ktorou sa tu na zemi stretávame. A preto od nich potrebujeme potvrdenie našej správnosti. Potvrdenie toho, že ja som správne – sebavedomie a že tu som správne – sebaistota. Avšak nedeje sa to spôsobom, že oni povedia: „Si správne.“ K tomuto mentálnemu prenosu dochádza až omnoho neskôr. My to cítime – to je spôsob, akým to s nami prežívajú a ktorým to my potrebujeme vedieť. Úplne na začiatku od nich potrebujeme cítiť správnosť. Správnosť sa cíti tak, že je bez pochybností. Bohužiaľ, systém spoločnosti je nastavený skrz pochybnosti. My tu nemáme vieru, ale máme pochybnosti. Vymedzujeme sa konfliktom, určujeme sa skrz pochybnosť a nie skrz vieru. Pochybnosť je už v počatí. Pochybnosť či partner, s ktorým sme, je ten pravý – máme problém, partnerov si nevieme vyberať. Pochybnosti v priebehu tehotenstva, prenatálneho vývoja, pôrodu, prvé okamihy života sú tak isto v pochybnosti. Neustále kontrolujeme, či je všetko v poriadku. A dôvod, prečo neustále kontrolujeme, je práve pochybnosť. Keby sme verili, nemáme potrebu kontrolovať. 

Preto tak zúfalo potrebujeme potvrdiť správnosť?

Áno, pretože celú dobu nás sprevádza pochybnosť. Od počiatku sme programovaní cez nevedomých rodičov do pochybnosti. V prvom rade o sebe. Pochybujeme o sebe v dvoch základných veciach: som správne a – som tu správne? Nemal som byť niekde inde, v inej rodine, s inými ľuďmi? A to je naša základová doska, na ktorej staviame všetko ostatné. Čo znamená, že všetko ďalšie má v sebe odtlačok pochybnosti a nie viery. Pochybnosť je nevlastná sestra viery. Práve toto v nás spúšťa obrovskú potrebu potvrdenia od rodičov. Som správne tak, ako som a som tu správne? Je to naozaj tak? Je to program, ktorý v sebe máme, aby nám nedovolil oslobodiť sa. Pretože keď potvrdenie nedostaneme od rodičov, chceme ho od niekoho iného – od partnera, od spoločnosti, uznanie cez prednastavené posty, sociálne alebo posty vzdelávania či funkcií. Cez toto všetko sa snažíme nájsť a potvrdiť si našu správnosť. Hlboko pod týmto všetkým je strach z neprijatia. Neustále sa opakujúca téma. Podstata, ktorú sa musíme na začiatku dozvedieť od rodičov prostredníctvom toho, čo cítia.

 

Takže problém rodičovstva spočíva v zlom výbere partnera?

   Presne tak. Nebola nám odovzdaná informácia o tom, ako si ho vybrať správne. My si ho vyberáme vizuálne, čo je mužský spôsob. Hlavou, rozumom, podľa toho, kto sa nám páči, a to je zúfalo málo. Nevnímame, kto ten človek skutočne je. Múdrosť vedenia by mala v sebe obsahovať žena, avšak systematickým ničením žien sa ich sebavedomie zmenilo a znížilo. Ženy sa pokúšajú podobať mužom, takže si mužov nevyberajú podľa toho, čo cítia, ale podľa toho, či sa im páči. Čo je veľký problém, pretože si nevyberú správne. Rozumovo sa správny partner vybrať nedá. To je potrebné cítiť. Základný rozdiel medzi mužom a ženou je v tom, že muž myslí a žena cíti. Ak sa žena snaží myslieť, čo sa v spoločnosti deje, je situovaná do pozície rozbitého muža. Ona sa pokúša opraviť, prijať štandardy, ktoré patria mužom a podľa toho konať. A podľa toho si vyberá aj svojho partnera, takže nemôže vzniknúť funkčný vzťah, čo je dôvod, prečo je toľko vzťahov nefunkčných. Začínajú zlým spôsobom. Ženy neprechádzajú zasvätením, matky nezasväcujú svoje dcéry a tie potom hľadajú ženskosť u mužov, čo je nezmysel. Muž nemôže zasvätiť ženu a rovnako žena nemôže zasvätiť muža. Žena môže muža obrezať, vykastrovať, ale neurobí z chlapca chlapa. A to sa, žiaľ, vo vzťahoch veľmi často deje. Keď sa muž bojí, tak zosmiešňuje, čo je veľký problém. Zosmiešňuje ženu, to, čo cíti a ona, pretože nemá istotu a nemá vlastné zasvätenie, postupom času si povie – nie je na tom niečo, keď muž, ktorý ma miluje (v podstate to však nie je milovanie, ale vlastnenie), o mne toto tvrdí? Keď muž ženu veľmi dlho zosmiešňuje, úplne ju rozhádže a ona prestane vedieť. Je potrebné uvedomiť si, že žena je bližšie k Bohu ako muž. Dokáže sa sama skalibrovať. Ak je sama, tak vie, pozná pravdu a skutočnosť. Pretože pravda je iba jedna, nie sú rôzne druhy pravdy – moja pravda, tvoja pravda, ich pravda, objektívna pravda, subjektívna pravda, to je pseudofilozofický nezmysel. Pravda je len jedna a to je skutočnosť. My sme od skutočnosti veľmi vzdialení. Najväčšiu priepasť medzi nami a skutočnosťou tvorí náš rozum. Žena je schopná sama vnímať skutočnosť – pravdu. Takže žena pozná pravdu a muž by sa mal pravdu dozvedať od ženy, nie od iného muža či z nejakého systému, učenia alebo náboženstva. To sú ľudské, plytké vedomosti. Žena pozná prapodstatu. Žena sa sama dokáže dostať do stavu stability, pozície, keď je vedomá. Vedomá žena je v podstate vedomkyňa. Vedomá žena je sama osebe zdrojom svetla. Ona je svetlo. Preto žena nemôže byť osvietená, to je nezmyselný ezoterický pojem. Ženy prahnú po osvietení – to je zúfalý prejav nepochopenia a mužského princípu v ženách. Osvietený môže byť iba muž, a to práve svojou vedomkyňou ženou, jej svetlom. Žena je vnútorná stabilita, ktorú v nej nachádza muž, ten je potom vonkajšou stabilitou, o ktorú sa následne vo vonkajšom svete opiera žena. Vnútri je žena spojená s Bohom, vonku je spojená s mužom a muž skrz ženu spoznáva pravdu.

 

Muži sú skvelí učitelia a učitelia sú veľmi dôležití, ale pravda leží mimo učenia. Učenia sú ruka ukazujúca na Mesiac a žena je tým Mesiacom. Je Slnkom, zdrojom toho svetla. Ona to svetlo nesie. Ukazuje, ktorým smerom sa dať. Rozdiel medzi bytosťami, mužom a ženou, je ten, že žena je spojená s Bohom a pravdu pozná. Muž je sám, rozhoduje sa sám. To je veľmi dôležitá informácia, ktorá by mala byť odovzdávaná v rámci mužského zasvätenia. Muž nefunguje v mužských kruhoch, nevyužíva ženské energie na nájdenie samého seba. Muž sa rozhoduje sám – to tvorí muža mužom a je oddelený od Boha, spája sa s ním prostredníctvom vedomej ženy. Spojením muža a ženy môže vzniknúť nová tvorba, reprodukcia, nový život, ďalšie generácie. Od tohto sme sa odklonili a vytvárame vzťahy a páry, rodičov podľa úplne iných hodnôt. Nedovoľujeme ženám cítiť, nútime ich premýšľať, rozumovo analyzovať, vyberať si partnera rozumovým spôsobom, nie podľa toho, čo cítia. Chyba má vlastnosť snehovej gule, keď sa kotúľa z kopca, nabaľuje sa, nerieši sa sama. Je to ako s rozbitým autom, ak ho neopravíme, samo od seba sa to nezmení, ak ho budeme naďalej používať v tomto stave, rozbijeme ho ešte viac. S chybou je to rovnaké, má tendenciu sama od seba sa zväčšovať a nie riešiť. Ak je na začiatku výber, ktorý je zlý, má tendenciu sa zhoršovať. Chýba rovnováha. Je to o rozbiehaní dejov, ktoré sú defektné a obsahujú chyby. V rodových líniách, či už mužských alebo ženských, sa potom musí nájsť niekto, kto to všetko začne riešiť. Žena by sa mala v prvom rade zamerať na seba a na to, čo cíti. Veriť tomu, čo cíti. To je začiatok trénovania, kalibrovania seba samej. Problém je, keď je pokope viac žien – ako sa hovorí, keď sa stretnú štyri ženy, tri sú správne a jedna nie, tak po rozchode sú štyri, ktoré správne nie sú. Chýba tu totiž mužský element.

 

Čo do toho mužský element prináša?

Vonkajšiu stabilitu, vonkajšiu pevnosť, formu, hranice. Téma hraníc je veľmi dôležitá, celá existencia, celé stvorenie je o tvare a forme – a v podstate o hraniciach. Naše telo je zložené z buniek a bunku definuje jej hranica. Keby neboli hranice, nebol by tvar ani život. Je nezmysel domnievať sa, že hranice sú nesprávne a rušiť ich. Naopak, hranice vymedzujú, odkiaľ kam sa niečo deje. Tak je to poriadku, tak to bolo stvorené. My by sme nemali vo svojej bohorovnosti ako tvorcovia meniť základné nastavenie tejto hry, tejto reality. A jedno zo základných nastavení sú hranice. Sú veľmi dôležité, hranice neobmedzujú, to je nezmysel. Keď nejaká bunka stratí svoje hranice, zmizne, rozplynie sa, pohltí ju niečo iné, niečo väčšie a silnejšie, čo svoje hranice má. Niečo, čo má svoju vieru, a nezáleží na tom, či si myslíme, že tá viera je zlá.

 

Môžeme zjednodušene povedať, že keď sú v mojom vnútri pochybnosti, je veľký predpoklad, že ma pohltí niečo väčšie, stanem sa súčasťou nejakého systému alebo človeka, ktorý je silnejší ako a ja preberiem jeho zákony a poriadok?

Keď sú v človeku pochybnosti, tak tie pochybnosti narušia niečo, čo by sme mohli nazvať imunitným systémom, obranyschopnosťou, „sebatvorením“. Ja strácam schopnosť „sebatvoriť“ a ak strácam schopnosť tvoriť seba, tak sa naväzujem na silnejšie prvky, ktoré túto schopnosť majú a stávam sa viac alebo menej ich súčasťou, až úplne zaniknem. Pochybnosť je tma. Pochybnosť je neprítomnosť viery. Je to neprítomnosť pána v dome, vytvára to možnosť, aby prišiel niekto iný a obsadil uvoľnené, nestrážené miesto. Dvere sa nesmú otvoriť.

 

Ako pracovať s pochybnosťou?

Sú dva spôsoby. Ženský a mužský. Mužský ide cez informácie, cez poznanie. Je to cesta, ktorú v súčasnej dobe tejto spoločnosti odporúčam, pretože je v princípe mužská, mužský element, mužský strach v tom hrá veľkú rolu. Žena to rieši prostredníctvom cítenia, ona cíti, ako to v skutočnosti je. Ona nemusí vedieť to alebo ono, čo ako je, odkiaľ a kam. Ona to cíti a to, čo cíti, je správne. Muž túto schopnosť nemá. Keď vedľa seba nemá vedomú ženu, tak je to s jeho pravdivosťou veľmi pochybné. Nemá sa cez čo stabilizovať a vytvára sa v ňom strach. Keď muž nemá spojenie so ženským elementom, vytvára sa v ňom strach a ten následne plodí agresivitu. To môžeme vidieť u mužov, ktorí sú bez lásky. V kultúrach, v ktorých tá láska po celé generácie chýba. Žena je veľmi dôležitý, povedal by som že najdôležitejší prvok stvorenia. Čo sa týka tvorby a stability. Slobodná a vedomá žena je základným stavebným kameňom, skalou, na ktorej všetko ostatné stojí. Na to, aby ňou mohla byť, potrebuje vedľa seba muža, ktorý nemá strach – znamená to, že rozum muža tvorí vieru. Toto je funkčné spojenie: vedomá žena s osvieteným mužom. Mužom, ktorý je osvietený ženou a spoločne tvoria frekvenciu viery, ktorá tvorí. Žena tvorí vnútornú stabilitu a muž tvorí vonkajšiu stabilitu. A spolu tvoria stabilný prvok, ktorý zo seba vysiela niečo ako správne fungujúci imunitný systém. Do takéhoto spojenia nie je možné zvonku vstúpiť žiadnym spôsobom. Ani agresiou či jemnohmotnou frekvenciou, ani čarami, ani silou. Takúto harmonickú dvojicu nie je možné narušiť. Ak je takto postavený národ, tak tento národ nebojuje, nie je šanca ohroziť ho nejakým spôsobom zvonku. Je možné strašiť ho a desiť, ale nie je možné ho pokoriť. Problém je, že takéto niečo tu nie je, spoločnosť je momentálne plná vydesených mužov hľadajúcich svoju matku a zničených žien bez sebavedomia, ktoré netvoria svoje fyzické telo, aby si zaslúžili čiastočné prijatie od kohokoľvek.

 

Ešte by som sa rada vrátila k ženskému spôsobu práce s pochybnosťou...

Pochybnosť v podstate vychádza z muža. Je to mužská záležitosť implementovaná do ženy. Žena neobsahuje pochybnosť, ona ju netvorí, nedokáže ju tvoriť. Žena je jediná bytosť v stvorení, ktorá tvorí prijatie. Nikto iný prijatie netvorí. To tvorí žena, ak je slobodná. Pochybnosť je niečo, čo je do ženy implantované zvnútra skrz rozumovú časť – mužský element. Pochybnosť nie je súčasťou ženy. Ak sa žena prestane sústrediť na rozum a začne sa sústrediť na seba, bude väčšiu váhu prikladať tomu, čo cíti, nie tomu, čo vie a čo si myslia či hovoria muži – aj keby ich považovala za veľkú autoritu. Takáto žena nemá pochybnosti. Pochybnosť tu nemá miesto, neuchytí sa, na žene sa nemôže uchytiť, žena je zdroj svetla a tma nemá možnosť v prítomnosti svetla existovať. To je mužská záležitosť, záležitosť hmoty. Tmu, respektíve tieň, vytvára hmota – keď sa svetlu do cesty postaví hmota, vytvára sa tieň. To je to, čo tvorí muž, je to mužská práca. Diavolo – symbol oddelenia. Nie je to ženská záležitosť, ako je nám po tisícročia predkladané mužským systémom náboženstiev. To, že žena je prvotný problém a hriech, je ženská záležitosť, je nezmysel. Žena je prejaveným  svetlom – nie je možnosť, aby v jej prítomnosti existovala tma. To dokáže iba muž. Ale je nutné dodať, že muži sú produktom žien, každý muž je produktom svojej matky.

 

Je pravda, že keď som v spojení sama so sebou, pochybnosť nie je.

Žena vie, pretože je bližšie k Bohu, je s ním v priamom spojení. Ona pozná pravdu, tú jedinú skutočnosť. Žena je schopná skutočnosť cítiť, ona nemusí spoznávať, premýšľať, analyzovať. To musí muž, pretože necíti. Problém začína vtedy, keď sa žena začne správať ako muž, preberá vzorce mužského správania a ustrašený muž v nej necíti ženu, ale muža. To znamená, že sa stáva súperom a začínajú spolu bojovať. Bojujú spolu v podstate dvaja muži a ani jeden nie je úplne správne, ani jeden nie je úplný. Jeden má mužské telo a má v ňom málo mužského a druhý má ženské telo a mužského princípu má veľa. Výsledkom boja nie je prehra alebo výhra, výsledkom je iba boj. Je to nesmierne deštruktívne. Nemá zmysel opravovať nefunkčné vzťahy. V prvom rade je potrebné začať od seba. Nastane problém a ja sa pýtam seba – čo sa deje, aký mám problém? Nehovorím – aký máš ty problém, mal by si si to vyriešiť. Žena je silnejšia ako muž, čo sa týka vnútornej sily, je stabilizujúcim prvkom spoločnosti. Keď žena neplní funkciu stabilizujúceho prvku, tak spoločnosť, ktorá je mužská, sa stráca, tvorba prechádza do deštrukcie. Čisto mužská spoločnosť či kultúra bez zásadného vplyvu žien má len a jedine deštruktívny efekt, čo môžeme okolo seba vidieť v súčasnej dobe.

 

 

Kým som na príjme, cítim sa príjemne

 

 

 

 

 

Tentoraz na rozhovor prinášame tému, ktorá zaujala našich čitateľov. Pýtajú sa, ako vnímate psychické poruchy, depresie a rôzne hraničné  psychické stavy, ktorými v tomto náročnom období plnom tlaku zo všetkých strán trpí mnoho ľudí?

 

Môj názor je, že za týmto všetkým stojí spirituálna kríza, v ktorej sa nachádzame už takmer sto rokov. Umožnila vznik toho, čomu dnes hovoríme komerčná ezoterika. Pôvodný význam pojmu „ezoterika“ znamená vo svojej podstate tajná náuka, súbor tajných informácií. Dnes už má skôr hanlivý podtón a väčšinou označuje ľudí, ktorí sa amatérsky zaoberajú duchovnom alebo duševnou stránkou človeka a informácie v princípe prekrúcajú. Jedna z príčin vzniku psychických porúch je práve táto spirituálna kríza – to znamená, že medzi ľuďmi chýba vedomie spolunáležitosti so Zdrojom, Bohom. Predtým toto vedomie spolunáležitosti nahrádzalo náboženstvo, ktoré suplovalo pozíciu nejakého konkrétneho boha a človek mal možnosť prepájať sa s egregorom či informačným poľom – to mu dopĺňalo vnútorný pocit prázdna a nenaplnenia.

 

V poslednej dobe, približne 150 rokov, sa rodia deti, ktorých počiatok vývoja sa umelo organizuje a mení. Dieťa by malo byť minimálne dva a pol roka v neustálom bezpodmienečnom fyzickom kontakte s matkou. Pozrime sa na obraz tej doby:  matka drží dieťa v náručí a od jej prsníka ho delí iba tenučká látka. Ono cíti matku, jej prsník, ale je mu ponúknutá umelohmotná fľaška, v ktorej je diera, cez ktorú dieťa zalieva kravským mliekom alebo umelou náhradou materského mlieka. Dieťa má na dosah to, čo by skutočne potrebovalo, a nikdy to nedostane. Alebo iná situácia: matka poučená mužom lekárom dieťa pravidelne v dvoj-, trojhodinovom intervale kŕmi a odstavuje od mlieka. Dieťa sa vždy pripojí ku zdroju neobmedzenej hojnosti – čo pre nás v rámci formovania predstavuje práve prsník s materským mliekom, následne je odpojené a nesmie sa k nemu dostať presne určenú dobu. Dieťa, samozrejme, čas nevníma, vníma iba to, že to nie je. Dieťa je bez informácie, že to, čo chce a potrebuje, opäť príde. Matka vie, že o tri hodiny mu mlieko ponúkne, takže dieťa neumrie od hladu, ale ono to nevie. Nevie, že prejde nejaký čas, po uplynutí ktorého sa znovu dostane k tomu neobmedzenému zdroju hojnosti.

 

 

 

Takže dieťa žije do určitého veku v plnej prítomnosti?

 

Presne tak. Ďalšia informácia, ktorou matky nedisponujú, je, že materské mlieko nie je iba zdrojom potravy. Dieťa sa k prsníku prisáva aj kvôli informáciám. Na bradavke sú miesta – senzory, ktoré odovzdávajú informácie dieťaťu, ktoré má na hornom podnebí a na jazyku senzory, ktorými sa prisaje. Niekedy sa neprisaje z dôvodu, že chce piť, ono len potrebuje informácie. Mnoho matiek sa v okamihu prisatia dieťaťa snaží vnútiť mu mlieko, avšak ono sa chce prisať iba pre ten akt – z dôvodu prenosu informácií. Dieťa, ktoré nechce piť, sa tým pádom začne dusiť, pretože potravu dostáva pod tlakom. Toto všetko sú okamihy, ktoré sa v hlbokej regresii dajú nájsť ako príčina neschopnosti ľudí pracovať a bojovať vo svojom aktuálnom živote s hojnosťou. Môžeme hovoriť napríklad konkrétne o peniazoch, materiálnej hojnosti; materiálna hojnosť však iba spadá do radu všeobecnej hojnosti. Spirituálna kríza stojí i za týmto – za nevedomosťou matiek, ktorá vychádza z nevedomosti ich matiek – z absencie vedomia, pretože v celej línii žien nedochádza k zasväteniu. Zjednodušene a koncentrovane povedané: kým som na príjme, cítim sa príjemne. Že sa človek cíti príjemne, je dané tým, že je na príjme – že prijíma. Je napojený na Zdroj, na Boha, na Stvoriteľa. V tej chvíli človek cíti, že je na príjme, v opačnom prípade – keď na príjme nie je, príjemne sa necíti. V psychiatrii rozoznávame stav nervového zrútenia, keď človek skolabuje, je zmätený a dezorientovaný. Často je prevezený, ambulantne vyšetrený a poslaný domov s predpísanými liekmi. Príčinou týchto typov nervových zrútení sú v podstate takmer vždy problémy v rodine, konkrétne problém daného človeka a jeho rodičov. Na veku nezáleží, väčšinou sa to stáva v adolescentnom veku, keď sa dospievajúce deti majú stať naozaj dospelými a slobodnými. Avšak so slobodou prichádza zodpovednosť a ony ju nechcú prijať – nechcú sa oddeliť. Často sú potom oddelené násilne. Plod sa od stromu oddeľuje v okamihu, keď je zrelý, nie skôr. Rovnako je to aj s deťmi. Ak nedochádza k prirodzenému psychickému oddeleniu sa od pôvodnej rodiny, vykročeniu do slobody a prijatiu zodpovednosti, tak sa ľudia pokúšajú týmto spôsobom prilákať pozornosť. Je to na úrovni situácie, keď deti ochorejú, aby na seba upriamili pozornosť svojich rodičov, ktorú inak nedostanú. Toto je pokročilejšia forma, ktorá keď sa nerieši, tak vedie k dlhodobým psychickým poruchám a môže skončiť hlbokými depresiami a nasadzuje sa liečba medikamentmi. A za týmto všetkým stojí práve spirituálna, duchovná kríza.

 

 

 

Môžete nám to priblížiť?

 

Je to duchovná kríza, kríza viery, ktorá v našej takzvanej modernej civilizácii už nejaké obdobie existuje. U ľudí  prichádza k obrovskej degenerácii reprodukcie. Samotný akt zrodenia je posunutý na úroveň choroby, pôrod sa z prirodzeného aktu posunul do chorobného stavu – všetko okolo pôrodu riešia lekári, ktorí liečia, čo je samo osebe nenormálne. Ženy sú mužmi dlhodobo likvidované na všetkých úrovniach a toto je jeden z tých najúčinnejších spôsobov. Ak chýba žene medzigeneračne sebavedomie (babička, matka, dcéra...), nevie si presadiť svoje, pretože si nemyslí, že je správne. Celá euroatlantická civilizácia je zvyknutá byť hodnotená. Všetko je hodnotené od počiatku – od nášho príchodu sem, do aktuálneho vtelenia, pokračuje to školou, veľkosťou výplaty, domu, krásy a tak ďalej. Neustále sme hodnotení. To napomáha oddeleniu – to znamená rozvoju diabolských síl mužského princípu v jeho extrémnej podobe, ktorá je silne deštruktívna. Čo môžeme teraz vidieť všade okolo nás. Celé to vedie, jednoducho povedané, k zastaveniu tohto defektného ramena ľudského rodu. Znamená to, že sa začína obmedzovať schopnosť reprodukcie, populácia starne a vymiera. A je to dané práve tým, že sa necítime príjemne, pretože nie sme na príjme, nie sme v spojení s Bohom, Zdrojom, Stvoriteľom. Vieme, že všetka sila pochádza od Stvoriteľa a zo Zdroja, a je naivné myslieť si, že je to inak. Ak nie sme vedome pripojení ku zdroju, tak nám táto sila chýba – v rozhodnutiach, v úvahách, v realizácii a v konečnom dôsledku i v reprodukcii. Dokonca sa už dostávame do fázy, že sa začíname rozmnožovať umelo, čo je úplne nesprávny postup.

 

 

 

Pre ľudí, ktorí túžia po dieťati a nemôžu ho prirodzene počať, je táto téma veľmi citlivá...

 

Rozumiem tomu, napriek tomu potrebujeme vedieť, ako to v skutočnosti je. Od konkrétneho páru je to jednoducho ignorovanie vôle a skutočnosti. Ak nie je možné z rôznych dôvodov dieťa počať, znamená to, že tento pár má na sebe pracovať, pretože k nim nikto nechce. Je to veľmi jednoduché a zbytočne sa z toho robí medicínsky a mystický problém. Je to o nepripravenosti konkrétneho páru mať svojich potomkov – a tá nepripravenosť nie je materiálna alebo technická. Nepripravenosť je na duchovnej úrovni, takže ľudia, ktorí sa o dieťa pokúšajú a nedarí sa im, by mali intenzívne začať pracovať na sebe. Mnohokrát je to záležitosť žien, ktoré – a je to spôsobené dlhodobým pochybením nás mužov – v sebe nemajú dostatok ženskej energie. Takže nie sú schopné prijať – zachytiť bytosť, ktorá by aj záujem mala. Umelé oplodnenie je obrovský problém. Nevieme, aké bytosti týmto spôsobom vznikajú, ešte len uvidíme, čo sa udialo, mnohé z nich sú teraz vo veku okolo 20 rokov. Vypozorovaný je určitý odstup, rezervovanosť medzi matkou a dieťaťom. Mnohokrát prichádzajú v páre, pretože sa necítia byť prijaté, tak sa posilňujú na cestu sem, do tejto skutočnosti. Mohli by sme sa spýtať, ako je vôbec možné, že sa sem bytosti týmto spôsobom dostávajú. Odpoveď je pomerne jednoduchá. My sa teraz nachádzame v jednom z najzaujímavejších období vývoja našej planéty, ktoré sa cyklicky opakuje. Keď to poviem úplne zjednodušene – teraz tu chce byť skoro každý. Dejú sa tie najzaujímavejšie a najzásadnejšie veci, respektíve, my sme ešte len na počiatku, ale budú sa diať. A my máme obrovský dar, my, čo sme vo vtelení, že si môžeme mnoho skúseností prejsť v rámci jedného aktuálneho vtelenia. To, čo sme predtým prežívali v niekoľkých vteleniach, mám na mysli skúsenosti, to je teraz možné zažiť v jednom. Naše aktuálne vtelenie nám zároveň umožňuje byť tu niekoľkonásobne dlhšie, ako je v súčasnej chvíli bežný priemer.

 

 

 

 

 

Toto je teda dôvod, prečo sem bytosti chcú prísť i napríklad prostredníctvom umelého oplodnenia. Je to podľa vás naozaj taký problém?

 

Sú rôzne druhy umelého oplodnenia a nie všetky by sa dali jednoznačne označiť za nesprávne, ale vo všeobecnosti by mal byť tento spôsob, keď už ho vôbec pripustíme, úplne krajnou možnosťou. V prvom rade by mal pár, ktorému sa nedarí otehotnieť, podstúpiť nejakú terapiu a osobný rozvoj každého z partnerov, pretože počas toho môžu prísť na to, kde je daný problém a odstrániť ho, prípadne zistia, že spolu nemajú alebo nechcú byť. Odstrániť problém na duševnej, psychickej úrovni, čo má, samozrejme, efekt aj na fyzické telo. Čo sa týka psychických porúch, tie do toho, samozrejme, spadajú tiež, pretože neschopnosť otehotnieť je vo svojej podstate psychická porucha. Prirovnal by som to k potencii u mužov, kde v drvivej väčšine prípadov ide tak isto o psychickú poruchu. Je potrebné usporiadať si niečo v hlave a nie v tele. Telo sa už potom vyrovná samo, ak nebude dostávať zmätené príkazy z hlavy. Takýmito zmätenými príkazmi z hlavy sú napríklad mužské vzorce u ženy. Ak mozog vysiela ženskému telu mužské vzorce, dochádza ku kolízii, k problému a neplodnosť môže byť jedným z nich.

 

 

 

V podstate hlavná príčina psychických porúch je podľa vášho názoru spirituálna kríza v našej spoločnosti, respektíve kríza viery?

 

Áno, a vychádza to z toho, že sme neprijatí. Neprijatí svojimi rodičmi, matkou, ktorá nás často nesprávne dojčí, nekvalitne alebo vôbec, preto sme nespokojní a cítime sa nepríjemne, pretože nie sme „na príjme“. Nie sme na príjme so Stvoriteľom, Zdrojom. Cítime sa oddelení – a to je víťazstvo diabla. Ako sa hovorí, jeho najväčším víťazstvom je to, že nás presvedčil, že neexistuje. Je to jedno z jeho najväčších víťazstiev. A na nás je uvedomovať si tieto sily a transformovať ich skrz svetlo a lásku, privádzať tieto takzvané temné bytosti naspäť do svetla, pretože všetko, čo robia, vychádza iba z pocitu oddelenia a zo strachu, je to kliatba duality. Dualita vznikla ilúziou Boha, nie jeho vlastnou existenciou.

 

 

 

Psychické poruchy sú riešiteľné aj inak ako medikamentmi?

 

Samozrejme. Vieme, že mnoho šamanov, ktorí sem prichádzajú, a nie sú to podvodníci, sa pozerá na psychické poruchy úplne inak, nie ako na chorobu alebo kaz. V niektorých prípadoch ide o otvorené, aktuálne paralelne žité predchádzajúce vtelenie. Niekedy sa tomu hovorí, že človek má otvorených viac príbehov, viac kníh či knižníc. To je jeden z dôvodov, prečo sa daný človek správa pre väčšinovú spoločnosť neprijateľne a divne – hovoríme, že má psychickú poruchu. Ten človek žije niekoľko príbehov zároveň, vidí niečo, čo ostatní v danej chvíli nevidia a na to reaguje – čo je, samozrejme, pre ostatných podivné. Ďalším príkladom môže byť stav, v ktorom je človek v kontakte s nejakou jemnohmotnou bytosťou, entitou. Nemusí ísť o posadnutosť – to je ďalší variant, môže ísť o veľmi úzky kontakt, takmer by sme mohli povedať, že ide práve o to napojenie. Preto sa takýto človek, často na prekvapenie jeho blízkych a ostatných, cíti príjemne. Práve preto, že je na príjme. Avšak je na príjme niečoho, čo ho manipuluje a ovláda. On sa potom správa divne, pre ostatných nepochopiteľne. Do tohto by som zaradil aj časť ľudí z takzvanej komerčnej ezoteriky, ktorí sa dostali skrz niečo – nejakú symboliku, karty, predmety, nerasty či vône, do kontaktu s jemnohmotnou bytosťou, ktorá sa predstavila ako sám Boh alebo ako nejaký jeho zástupca či anjel. A ľudia v presvedčení, že sú napojení na skutočný svetelný  Zdroj, riadia sa tým, čo sa dozvedajú. Pre nás by vždy malo byť nápoveďou, ak si nevieme odpovedať na to, či je to už za hranicou, slovíčko harmónia, rovnováha. My by sme mali posudzovať, hodnotiť a uvažovať, premýšľať o sebe cez svoje činy a prejavy. Nehodnotiť nič iné, iba sa pozerať na prejavy. Strom sa spozná podľa ovocia – všetko sa spozná podľa prejavov. Takže ak si chcem odpovedať na to, či nejdem do nejakého extrému, pozriem na prejavy svojho správania. V retrospektíve sa pozriem na svoj život a svoju aktuálnu situáciu. Dívanie sa dozadu, spätné prechádzanie si svojho aktuálneho dňa je spôsob, ako môžeme mnoho uvidieť a získať. Dozvedieť sa veľmi veľa odpovedí na svoje otázky.

 

 

 

Aj odpovede na otázky typu – som ešte normálny, konám za seba alebo už za niekoho iného?

Presne tak. Som spokojný s tým, čo robím? Je výsledok môjho prežívania, mojej práce skutočne to, čo chcem? Súhlasil by som s tým aj po niekoľkých hodinách, dňoch, týždňoch či rokoch? To je jeden zo spôsobov duševnej hygieny, psychologickej očisty, aby bol človek neustále schopný držať prst na pulze svojho života a rozhodovať sa, ak je to možné, sám za seba. A ak sa mu to nepodarí, tak to uvidieť a mať možnosť niečo s tým urobiť – okamžite v tej danej chvíli. Mnoho ľudí v rámci komerčnej ezoteriky túto spätnú väzbu nevyhľadáva a nemá, obklopuje sa ľuďmi, ktorí sú stratení a zmätení, hľadajúci, v nejakých psychických problémoch, už prebiehajúcich alebo začínajúcich. Treba si uvedomiť, že títo ľudia nie sú tým správnym a nepokriveným zrkadlom. Ak slepý vedie slepého, tak obaja spadnú do jamy. To znamená, že ak sa človek napojený na nejaký egregor stretne so skupinou topiacich sa, tak pred nimi môže žiariť ako hviezda. My však vieme, že všetky hviezdy zmiznú, keď vyjde Slnko.

 

 

Závislosť, drogy a psychické poruchy

 

Dobrý deň, Tomáš, začnime hneď skokom rovnými nohami do ústrednej témy, ktorú sme naposledy začali  odkrývať – závislosť, drogy, psychické poruchy. Ako je to s tou závislosťou?

 

Veľmi často si neuvedomujeme, že závislosť je ľahšia forma posadnutosti. Keď sme závislí – a je úplne jedno na čom, či už je to Facebook, alkohol alebo marihuana, je to vo svojej podstate ľahšia forma posadnutosti. My sme v určitom priamom kontakte s nejakou bytosťou, sme vo fáze „prepojenia“. Človek v tejto fáze vyhľadáva kamarátov, ktorí trpia podobným postihnutím a závislosťou. V dnešnej dobe je tento úkaz naozaj veľkým problémom napríklad súčasného vrcholového manažmentu v mnohých firmách, kde sa bežne používajú drogy – pozor, neexistujú ľahké a ťažké drogy, rovnako ako neexistuje biela a čierna mágia. Je to nezmyselné rozdeľovanie niečoho, čo jednoducho nie je v poriadku. Ľudia, ktorí sa necítia príjemne, pretože nie sú na príjme, príjemné prežívanie hľadajú. Keďže sú nepoučení, tak ako drvivá väčšina našej populácie – nevedia rozlišovať city, pocity a emócie. Prežívaním emócií, emočných stavov, nahrádzajú prežívanie pocitov a citov. Vyhľadávajú napojenie a zábavu cez syntetické alebo prírodné drogy. Už sú pre to zaužívané aj špeciálne výrazy – ľudia si idú „vyčistiť hlavu“ a vo svojej nevedomosti nechápu, že tým konajú pravý opak, že sa tým zabíjajú. Oni síce na stretnutí povedia: „Ale veď feťák predsa vyzerá inak, ja som vo svojej štyridsiatke pri plnej fyzickej sile a v dobrom stave, cvičím, športujem, jem bio stravu. To, že si párkrát ,dám trávu᾿ predsa nemôže vadiť!“ Je to však obrovský omyl, veľký problém, na ktorý sa už dávno prišlo. Drogy nám nerobia dobre, ubližujú. Ja na otázku, či sú drogy dobré alebo zlé, odpovedám veľmi jednoznačne – drogy patria do rúk šamanom. Keď si šaman, vieš čo máš robiť, pokiaľ nie si, tak sa do toho nehrab.

 

 

 

Takže droga – nesiahať!

 

Samozrejme, je potrebné konečne si uvedomiť, že droga je zvláštny prostriedok určený pre určitý typ bytostí, nie je pre všetkých a rozhodne nie pre ľudí vyčerpaných egregorom nejakej korporácie, veľkej firmy, ktorí hľadajú oddych a týmto spôsobom sa prepájajú s niečím ďalším – jednotlivé egregory medzi sebou, samozrejme, spolupracujú. Je to ako bártrový obchod na vysokej úrovni. Egregor netúži po tom, aby napríklad špičkový manažér rástol a rozvíjal sa. Odmeny vo firmách sú nastavené tak, že už niet kam postúpiť – takže po čase musí byť odstránený, všetkým vyhovuje, keď takýto človek skolabuje fyzicky alebo psychicky, firma ho vlastne vyžmýka, vysaje, použije a vypľuje. A tomuto postupu veľmi nahrávajú práve drogy. Ja v posledných rokoch s veľkým zdesením pozorujem, aké množstvo drog koluje v oblasti zábavného priemyslu, medzi špičkovými hercami či spevákmi, vrcholovými manažérmi rôznych firiem. Poukazuje to na jeden fakt – vo chvíli, keď ľudia prestávajú riešiť základné otázky bývania, stravovania, hmotného zabezpečenia, stúpajú po rebríčku kariéry vyššie a vyššie, prejdú určitú hranicu – odrazu im dôjde, že nemajú to dôležité prepojenie, chýba im zmysel. Že nie je zmyslom ich života zvýšiť každoročný obrat nejakej nadnárodnej korporácie o 12 %. Objavujú, že sú sami uprostred davu, firmy plnej ľudí – podriadených, všetkých materiálnych pôžitkov, avšak vo svojej podstate sú osamelí. Nuž sa uchyľujú k takpovediac „odpočinkovým aktivitám“, v ktorých hrajú svoju rolu práve drogy. Pre tento typ veľmi inteligentných ľudí je efekt alkoholu slabý, pretože je ľudstvom používaný plošne príliš dlhú dobu, takže naše telo sa s ním naučilo pracovať. Drogy sú oproti tomu užívané plošne nie dlho, vždy boli mystifikované a určené iba tým najvyšším duchovným, takže naše telo na ne ešte reaguje priamo. Práve vďaka tomu znamenajú obrovský biznis tých, ktorí ich vyrábajú a distribuujú. Takže psychická porucha – napríklad schizofrénia, môže byť, samozrejme, výsledkom používania práve takzvaných ľahkých drog.

 

 

 

Ako zistím, že už som ďaleko za hranicou závislosti, sú nejaké špecifické prejavy?

 

Začína to tak, že v určitom okamžiku človek, ktorý sa zahráva s psychotropnými látkami, začne mať mimo ich požívania určité typy snov. Znamená to obrovský zdvihnutý prst, červené varovné svetielko. V tých snoch sa väčšinou stretáva s určitými autoritami – duchovnými vodcami, učiteľmi, silnými osobnosťami a prebiehajú rôzne typy rozhovorov. Neskôr sa začne stretávať s bytosťami, ktoré považuje za mimozemské. Je to prvý varovný signál, proces pokračuje tak, že dotyčný človek začne tieto bytosti a autority vidieť aj v reálnom živote – pravda, nikto iný ich nevidí. Toto je prvý krok, ktorý sa z hľadiska psychiatrie popisuje ako halucinácie a bludy – čo už je diagnóza. Následne môže dôjsť k tomu – je to jeden z variantov – že si človek vytvorí viac variantov seba. Jeden variant komunikuje s danými bytosťami, tá druhá s reálnym svetom. Keďže sú títo ľudia väčšinou veľmi inteligentní, sú si v určitých fázach vedomí toho, že nie sú v poriadku. Riešenie, samozrejme, spočíva v zameraní sa na riešenie drogovej závislosti. Aj fajčenie marihuany je štandardná drogová závislosť a je plne porovnateľná s akoukoľvek inou drogovou závislosťou. Priebeh sa o trošku odlišuje, ale následky nie sú o nič menšie. Sú rovnaké, dokonca by som povedal, že nebezpečnejšie v tom, že ich nástup je nenápadný. Kým sa dostavia viditeľné následky, chvíľku to trvá, ale o to ťažšia je cesta späť. Časová dotácia nám v podstate určuje silu napojenia. Čím dlhšie to robím, tým horšie sa mi z toho vystupuje. No a schizofrénia má svoju príčinu v jednej z variánt, o ktorých sa bavíme.

 

 

 

 

 

Je hlboko vo vnútri človeka, ktorý po droge siaha, v podstate hlboký pocit neprijatia samého seba, takého aký som?

 

Je to vždy otázka vzťahov – teda nefunkčnosti vzťahov. Základných vzťahov – teda vzťahov s rodičmi. To je vždy potrebné doriešiť. Tomu môže veľmi výrazným spôsobom prospieť alebo uškodiť partnerský vzťah. Pokiaľ je funkčný a dostávate lásku od partnera, tak to problém vyrieši. Pokiaľ nie, a v partnerskom vzťahu je namiesto lásky dominujúci strach, celý problém sa ešte umocní... 

 

V princípe ide o nedostatok sebavedomia, takýto človek v sebe nemá nastavené – „ja som správne“. Často sa tento pocit – jeho absencia, prebíja sebaistotou, ktorá sa dá dohnať materiálne – prerobením fyzického tela alebo nejakými stratifikátormi – znakmi odlišujúcimi sa od iných – autami, domami, značkovým oblečením, elektronikou, šperkmi, pozíciou v práci, titulmi pred menom a za menom. To sú vonkajšie znaky, ktoré môžu zvonku posilňovať sebaistotu. Mnoho ľudí si pletie sebaistotu a sebavedomie. Skutočné sebavedomie neumožňuje poškodzovať svoje telo tetovaním, prepichovaním, rôznym znetvorením, pretože skutočne sebavedomý človek vníma svoje telo správne tak ako je. A keďže ho tak vníma on, vníma ho tak i jeho okolie. Pokiaľ však samotný človek nevníma svoje telo správne a nevie, prečo sú na jeho tele niektoré veci tak ako sú, v skutočnosti sebavedomie nemá a podľa toho sa i správa. Na začiatku vedomého sebarozvoja je vždy potrebné pracovať so sebavedomím a fyzickým telom. Zistiť, ako funguje a ako vyzerá, prísť na to, kto vlastne som. Pokiaľ sa domnievam, že má moje telo nejaké nedostatky, zvedomiť ich – dozvedieť sa, prečo to tak je. Prečo som malý, veľký, muž, žena, prečo som práve ja nastavený tak ako som – všetko má, samozrejme, svoj dôvod. My prichádzame do vtelenia z nejakého dôvodu, nevyskytujeme sa tu omylom. A to je niečo, na čo potrebujeme prísť.

 

 

 

Takže prvé, s čím sa potrebujem ja ako jedinec zaoberať, je sebavedomie?

 

Presne tak, aby sme mohli prekročiť tú materiálnu stránku. Aby sme mohli ísť do stránky duševnej a riešiť sebaistotu. A komerčná ezoterika práve preskakuje fázu tela, ktorú považuje za nepodstatnú a nedôležitú. Prečo? Pretože vychádza z ľudí, ktorí nie sú sebavedomí. Sebavedomý človek by nikdy neprekročil telo a držal by ho na rovnakej úrovni ako dušu, prípadne zložku ducha. Ale ľudia, ktorí nie sú sebavedomí a sebavedomie hľadajú mimo seba, sú ľahko uchopiteľní pre rôzne egregory a nevtelené bytosti. Tie ich potom uchopia a manipulujú s nimi –  a im, samozrejme, tiež nejde o to, aby ľudia spoznali svoje telo a svoje schopnosti. Pretože, keď sa budeme baviť o nejaký čas o tvorbe reality, zistíme, aké nesmierne dôležité to naše telo je. Telo a rozum sú dôležité, aby sme boli schopní slobodne tvoriť, zhmotňovať nehmotné. Pokiaľ nejaký egregor uchopí nejakú zmätenú ľudskú bytosť, nespojí ju s jej telom, tak telo využíva pre seba a skrz neho sám tvorí. Uvedomte si – nie je náhoda, že niektoré bytosti nie sú v tele. Je jedno, že sa predstavujú ako napríklad archanjeli alebo vysoké duchovné bytosti. Oni bez tela nemôžu tvoriť. Boh, Stvoriteľ ich necháva v tejto dimenzii, fáze z nejakého dôvodu, aby si niečo uvedomili. A to niečo nie je o množstve informácií – tieto bytosti väčšinou disponujú obrovským množstvom informácií, ktoré môžu byť aj veľmi správne. Avšak my tu – na úrovni prebúdzajúcich sa ľudských bytostí, by sme mali byť veľmi pokorní a opatrní na to „uveriť“ nevteleným bytostiam. Ony nemajú telo z nejakého konkrétneho dôvodu – netvrdím, že je to trest, ale môže to v konečnom dôsledku tak  byť. My, ľudské bytosti, by sme mali spoznávať skrz vlastnú skúsenosť, nie cez nejaké symboly, fotky alebo obrazy.

 

 

 

Takže by sme, zjednodušene povedané, mali získavať informácie od tých, ktorí to telo majú?   

 

Samozrejme, aj symbolika zasvätenia je daná telesne, nie nejakým duševným či duchovným činom, ale telesne – dotykom. Zasväcuje sa dotykom. Na to je telo potrebné, znamená to, že žiadna z nevtelených bytostí vás zasvätiť nemôže. Môže vás zblbnúť, doviesť do stavu schizofrénie, na pokraj zrútenia sa alebo na psychiatriu. Tak ako každá sekta. Pozor, nevtelení majstri či sekty nie sú pre hlupákov, oni pracujú s veľmi dobrými a zaujímavými informáciami. Zo začiatku dávajú pravdivé a kvalitné informácie, až neskôr sa to mení na určitú a často veľmi tvrdú manipuláciu. Varoval by som ľudí aj pred predstavou, že sa s nimi skontaktujú iba na tú prvú fázu – naberiem správne vedomosti a potom vycúvam. To, samozrejme, možné nie je, pretože zmluva sa podpisuje na začiatku, nie v priebehu. Takto to nefunguje. Práve duchovná kríza, o ktorej sme sa bavili na začiatku, sem umožnila prístup týchto bytostí. Ľudské bytosti strácajú schopnosť rozlišovať medzi Stvoriteľom a démonom, či jemnohmotnou bytosťou. Predtým nám s tým pomáhali práve duchovní vodcovia, šamani – tí boli schopní rozpoznať to. Dnes táto schopnosť veľmi klesla. Paradoxne tým, že už nechceme veriť ničomu – a tak sme schopní veriť čomukoľvek, obrovský problém, ktorý využíva mnoho bytostí. V tomto období, ktoré je tak silné a plné informácií, frekvencií a energií, vnemov, zážitkov a všetko sa deje tak rýchlo a naraz, je pomerne jednoduché, aby sa sem „vplížilo“  niečo, čo sem nepatrí. Je potrebné, aby dvere zostali zatvorené!

 

 

 

Takže, keď nie som prirodzene na príjme, napojím sa aspoň na niečo?

 

Áno, hlavne aby bolo napojenie, aby som sa aspoň niekedy cítil príjemne. Cítim sa príjemne, keď som v priestore lásky, bezvýhradného prijatia. Tam sa naplno realizujem a som v hojnosti. Pokiaľ nie som v priestore lásky, hľadám si náhradu, ktorou sú napríklad drogy, prípadne silné emočné zážitky.

 

 

 

Ako z toho von?

 

Začať od svojho tela, pretože naše fyzické telo je náš najväčší priateľ. Je to veľmi múdra bytosť, často najmúdrejšia bytosť v našom okolí – vrátane všetkých našich ezoterických učiteľov. Skrz vyžarovanie fyzického tela stretávame aj svojich partnerov v partnerských vzťahoch. Takže je potrebné vrátiť sa k nemu a začať sa s ním spájať a skrz telo začať spoznávať seba. To platí v osobnom rozvoji všeobecne – ja sa môžem začať pohybovať iba z toho miesta, kde skutočne som. Nemôžem sa začať pohybovať z miest, kde si myslím a predpokladám, že som. Ja musím nájsť samého seba tam, kde skutočne som. A k tomu vedie viacero ciest a nie je to úplne jednoduché. Jedna z tých ciest je práve naše fyzické telo. Fyzické telo je našim hrubohmotným vymedzením sa v priestore. Priestor je Boh. V kozmológii, symbolike samotného stvorenia priestor prináleží Bohu, čas Svetlonosovi. My sa nachádzame neustále v náručí Stvoriteľa, sme s ním v neustálom kontakte. Napriek tomu sa cítime vydelení a osamotení – to je dielo Diabla. Mužského princípu, ak by som to mal povedať úplne otvorene. Preto okolo seba vidíme, ako to mužské v ženách spôsobuje nefunkčnosť. Príliš mnoho mužského v mužoch zas spôsobuje deštrukciu. My potrebujeme nájsť harmóniu a rovnováhu – ako v sebe, tak v páre medzi mužom a ženou. Keď sa chceme začať pohybovať, rozvíjať sa, zaoberať sa sebou, je potrebné nájsť „kde sme.“ A to môžeme, ako som už spomínal, nájsť od miesta, kde sa nachádza naše fyzické telo. Naše fyzické telo nám veľmi presne povie, čo máme robiť. Začína to veľmi zľahka, prvé čo s nami nadväzuje kontakt, je ženský aspekt tela – telo nám hovorí, čo nechce. My spoznávame skrz naše fyzické zmysly, čo nechceme. Čo nám nevonia, nechutí, čuch a chuť – dva veľmi dôležité zmysly. My sme až afektovane pripojení na zrak a ostatné zmysly takmer vôbec nevnímame. Čuch nám umožňuje vnímať city. Chuť nám zas umožňuje porozumieť pocitom. To znamená, že keď sa pýtame na to, akého partnera máme mať – odpoveď je veľmi jednoduchá. Máme mať partnera, ktorý nám vonia a chutí. Rovnaké je to s jedlom, nie je potrebné sa zaoberať nejakými zložitými teóriami stravovania – to je trend, marketing a biznis. To, čo máme alebo nemáme jesť a koľko, kedy a ako, nám presne a najsprávnejšie povie naše fyzické telo. U každého je to iné – a tak je to správne. To sú všetko spôsoby, prostredníctvom ktorých sa my sami dokážeme dostať naspäť do kontaktu so sebou samým. A to je to, čo potrebujeme. My sa nepotrebujeme dostať do kontaktu s nejakou vyššou duchovnou bytosťou či mimozemskou inteligenciou, nejakým archaickým bohom  z Egyptu či ďalekého východu, ktorý nás zaručene „správne vedie“. My sa potrebujeme dostať do kontaktu so sebou, pretože skrz seba budeme spoznávať Stvoriteľa, to že sme stvorení k jeho obrazu. My sa v náručí Stvoriteľa nachádzame neustále, je iba potrebné  uvedomiť si to. A to môžeme urobiť práve skrz svoje fyzické telo.

 

 

 

Ako je to s tým hlasom, o ktorom mnohí hovoria, že sa im prihovára - jasne hovorí, čo majú či nemajú robiť?

 

Hlas, ktorý sa v nás ozýva je hlasom nášho ega. My máme iba dve istoty – že to nie som ja a že to nie je Stvoriteľ. Mnoho ľudí používa pod vplyvom ezoteriky spojenie, formulku: „Mňa vedie môj hlas.“ To je najhoršie, čo môže byť. Hlas je prejav Niečoho. Našou prvou úlohou, aby sme sa zorientovali, je zrovnať si city a pocity. Je to fáza, keď prepájame city a pocity. City sú skutočnosť, to čo naozaj je. Pocity sú skutočnosť ovplyvnená rozumom a egom – a to sa rovná moje vnímanie, moja pravda, môj pocit – a ten je iný alebo často iný ako skutočnosť. Pretože ego a rozum sú filtre, ktoré rôznym spôsobom túto skutočnosť menia, skresľujú. Preto mnoho ľudí tvrdí, že žijeme v ilúzii, čo je, samozrejme, nezmysel, ale na druhej strane, keď sa na to pozrieme z tohto kontextu, je to pravda. My žijeme v ilúzii, ale každý v tej svojej – ja môžem mať ilúziu o skutočnosti. Ja sa v skutočnosti nachádzam a tie moje filtre (rozum a ego) ma od nej oddeľujú. Mojou úlohou v rámci sebarozvoja je dostať sa do stavu, v ktorom moje pocity zodpovedali frekvencii skutočnosti – citov. Ja potrebujem dať preč rozum, aby to, čo skrz telo vnímam, prišlo ku mne – k duši, nezmenené, neovplyvnené neslobodným rozumom a egom. Aby som bol v priamom kontakte so Stvorením. Boh je všetko okolo nás, je to priestor a ten je jeden a nehýbe sa. On svojím spôsobom nežije a život prináša čas. K pohybu dochádza až účasťou času. Čas je relatívny. Niečo sa hýbe hneď – my sa hýbeme rádovo v sekundách, ale niečo – napríklad kopce, hory, sa hýbe v priebehu storočí. Ale hýbe sa všetko, všetko je živé, to je tá úroveň ducha, ktorá určuje živosť. Telo (hrubohmotné) určuje rozmer telesnosti, formu a tvar v priestore, dočasné oddelenie sa z priestoru matérie, rovnako tak duša (jemnohmotná) sa vydeľuje od Boha, je jeho nekonečne malou časťou. Duch tieto dve podoby hmoty spája. Priestor je všetko, všetko existuje, všetko Je, nič nového sa nevytvára, prináša to až čas. Bez času by nebolo života. Preto tvrdím, že čas je náš najväčší učiteľ. V múdrosti nášho ľudského života si to už uvedomujeme, starí ľudia často hovoria – časom na to prídeš, to ukáže čas.  A svojím spôsobom majú pravdu, je to nejaká suma skúseností, zážitkov a chýb, ktorými sme v priebehu toho času prešli. Pokiaľ sa dostaneme do kontaktu s časom – Svetlonosom, je to pre nás obrovský dar.

 

 

 

Ako spoznáme, že sme s ním v kontakte?

 

Spoznáme to podľa toho, že zrazu nehovoríme, že nemáme čas. Človek, ktorý nie je v kontakte so Svetlonosom, čas nemá. Tu už zachádzame do sféry vedomého používania reči, o tvorbe slovom. Tu prichádzame na to, že čo hovoríme, je veľmi dôležité, že tým v podstate tvoríme. Pokiaľ som vedomý, nedovolí mi to už ubližovať si – a to ani slovom, niežeby som sa strážil, ale neurobím to. Keď mám spojenie, napojenie a cítim sa príjemne, nepoviem – nemám čas, pretože ho mám.

 

 

 

Takže čím viac som v spojení s časom, tým viac som zároveň spojená so svetlom, čím viac svetla tam je, tým  viac sa orientujem a vnímam?

 

A nikam sa, obrazne povedané, neponáhľam, rozumiem, chápem, nehodnotím. Skrz čas spoznávame priestor. Je priestor a čas – a tam, kde sa pretínajú, je prítomný okamžik. Takže pokiaľ mám čas, pokiaľ som v kontakte so Svetlom, môžem sa dostať do prítomného okamžiku, teda tam, kde skutočne som a to je kontakt so sebou – pretože „so sebou“ znamená s Telom a zároveň s Dušou. 

 


Nevyhnutné kroky k harmonickému vzťahu muža a ženy

 

Pokračujeme v Rozhovoroch stále aktuálnou témou, ktorá sa nás všetkých hlboko dotýka –  

„Muž a žena v partnerskom vzťahu“, konkrétne sa bližšie pozrieme na to, prečo jeho nefunkčnosť často vedie k drogovej závislosti.

 Muž potrebuje byť na príjme. Jeho pripojenie sa deje skrz ženu – partnerku, ideálne sexuálnu partnerku, alebo cez niečo iného. Iný typ napojenia je napojenie sa na energeticko-informačné pole, egregor. Ako sme si už hovorili, závislosť je nižšia forma posadnutosti. Posadnutosť rozdeľujeme na dva druhy – na posadnutosť duševnú, nejakou bytosťou, ktorá môže mať svoje telo – a na posadnutosť duchovnú, nejakou bytosťou, duchom, ktorý telo mať nemôže – táto forma posadnutosti je výrazne horšia. Závislosť je určitým predstupienkom k posadnutosti – treba si uvedomiť, že akákoľvek posadnutosť vzniká dobrovoľne napriek tomu, že si svoj vedomí súhlas niekedy nedokážeme uvedomiť. Rozdiel medzi závislosťou a posadnutosťou je v tom, že závislosť vyhľadáva samotný človek, avšak posadnutosť vyhľadáva daného človeka (zjednodušene povedané). Závislosťou môže byť čokoľvek, nie je špecifikovaná iba drogami, môže byť na hraní počítačových hier, online pripojení na Facebook alebo Instagram. Autodiagnostikovať sa môžeme sami – základným prejavom závislosti je to, že cítime neodbytnú potrebu ísť a niečo robiť. A je v zásade jedno, či to „robenie“ znamená ísť k počítaču a pripojiť sa na Facebook alebo si zabaliť cigaretu marihuany. Z hľadiska neslobody je to vo svojej podstate to isté. Samozrejme, závislosť od sedenia pri počítači deformuje iné časti tela než závislosť na THC, ale v princípe vždy dochádza k nejakému poškodeniu fyzického tela. Partnerský vzťah – pokiaľ je funkčný, môže byť určitým druhom terapie, spôsob, ktorý mužovi umožní napojiť sa na zdroj skrz ženu alebo sa napojiť priamo na ženu. Žena býva zo svojej prirodzenosti vo všeobecnosti stabilnejšia ako muž. Žena vytvára stabilitu vnútornú a na jej základe sa muž dokáže upokojiť a následne je schopný vytvoriť žene stabilitu vonkajšiu. O tom sa budeme bližšie baviť pri téme Kozmológia – vznik sveta a života. V teórii kozmológie je krásne a jasne vysvetlený zámer tvorcov, ktorí tvorili vzťahy a tento svet. To, kam sme sa dostali je, samozrejme, výsledkom mnohých faktorov a zásahov z mnohých strán.

 

Ako môže v tomto celom pomôcť zdravý partnerský vzťah?

Aspoň čiastočne harmonický partnerský vzťah môže ako určitý spôsob terapie prepojiť závislého muža zo závislosti na drogách k žene. Samozrejme, nie je dobre, ak sa u neho vytvorí závislosť na danej žene, to by nebolo správne. Týmto spôsobom je možné nasýtiť onú nenasýtenú časť v mužovi, jeho absenciu napojenia. Muž často vyhľadáva závislosť ako spôsob relaxácie, určitého odpočinku, odpojenia, vypnutia – má tým na mysli pracovné stresy alebo veci, ktoré intenzívne rieši. Ľudia si však často neuvedomujú, že sa týmto spôsobom síce odpoja, ale zároveň sa pripoja niekam inam. Samozrejme, tieto konkrétne závislosti nie sú finálnou fázou. Nad každou závislosťou stojí energeticko-informačné pole, nejaká bytosť. To znamená, že závislosť je iba určitou cestou k napojeniu sa na túto bytosť. Ona bytosť má pod sebou celý rad typov závislostí a je úplne jedno, ku ktorej sa človek pripojí. Táto hierarchia má podobu dvoch pyramíd na sebe, kde dole je človek a hore je boh, boh s malým b. Cesta medzi človekom a bohom, egregorom, sa rozvetvuje, v jednotlivých vetvách je mnoho druhov závislostí, ktoré v určitej fáze tvoria šírku – základňu, avšak všetky jednotlivé závislosti vedú naspäť na jedno miesto, k jednému „správcovi“. Takže v podstate je to vždy vzťah medzi jedným dole a jedným hore, napriek tomu, že sa rozvetví medzi mnoho možností, zase sa spojí. Takže v zásade je jedno, na čom je človek závislý, nedá sa povedať, že nejaký typ závislosti je lepší a iný horší. Vo všetkých závislostiach ide o dušu každého závislého človeka. Egregor má záujem získať dušu tohto človeka, získať jeho energiu a mať možnosť tvoriť prostredníctvom jeho fyzického tela. Samozrejme, existuje mnoho démonov, veľa druhov démonických bytostí, niektoré sú len príjemcovia energie, s ktorou si robia čo chcú a nie je u nich žiadny vývoj, nemajú zámer, sú to stravníci, jednoduchšie úrovne démonických bytostí. Tie zložitejšie už, samozrejme, majú svoj zámer, ktorým je v konečnom dôsledku vytvorenie náboženstva, systému, ktorý bude združovať duše ľudí s prísľubom nejakého bonusu ku koncu „zápasu“. Človek, ktorý príde o svoju dušu, prepadne peklu – ako sa o tom hovorí v kresťanskej mystike, čo je teoretický popis toho, že človek príde o svoju slobodnú vôľu. Nemôže byť slobodný.

 

Znamená to zjednodušene, že moja duša po smrti neodchádza priamo k Bohu, ale do priestoru vytvoreného egregorom, ktorému som „predal“ svoju dušu?

Je to trochu zložitejšia otázka. S prvotným Bohom, Stvoriteľom sa stretávame až v okamžiku, keď končíme svoj Život, ale nestretávame sa s ním, keď umiera naše fyzické telo, pretože pokiaľ sme nedokončili svoj zámer, s ktorým sme sem boli poslaní, vraciame sa sem opäť v rámci ďalšej inkarnácie. A tá medzifáza medzi jednotlivými inkarnáciami, to miesto, kam odchádzame, nie je Stvoriteľ. My sme vtedy ešte nesmierne ďaleko od pôvodného Zdroja. Je tu celá rada záujmových skupín, ktoré vytvárajú vlastné medzipriestory – hovorí sa o nich v niektorých náboženstvách, napríklad Valhala – nebo bojovníkov, v ktorom dostanú nejaké odmeny, alebo Peklo, ktorým nás strašia, či Nebo, ktoré nám sľubujú. Sú to vlastne rôzne názvy pre mrkvu, ktorú držíme na palici pred oslom a on ide, ide a nikdy k nej nedôjde, pretože tá vzdialenosť sa neskracuje. Pokiaľ človek v niečo hlboko verí, dostane sa do inkarnačnej skupiny, ktorú ovláda daný egregor, ktorý potom, takpovediac, púšťa či nepúšťa ľudí do jednotlivých vtelení. A vo výnimočných prípadoch sa môže človek vteliť tak a tam, kam sa vôbec nemá a nechce.

 

To znamená, že stráca slobodnú vôľu?

Svojím spôsobom v tej chvíli áno. Jediný spôsob ako získať slobodnú vôľu naspäť, je skrz čistú lásku. A sme naspäť pri vzťahoch. Vyslobodenie vždy prichádza prostredníctvom čistej lásky. Človek sa napríklad inkarnuje pod váhou daného egregoru úplne inam než má – k vyslobodeniu môže dôjsť iba vo vtelení, v okamžiku, keď má možnosť harmonizovať telo, dušu a ducha – tieto tri podstaty, ktorými sme tvorení, nemôžeme harmonizovať pokiaľ je mimo telo. Duša, ktorá sa niekde túla, „beztelci“, mŕtvi či zatúlané bytosti nemôžu dôjsť k vyslobodeniu, pretože nemajú zložku tela. Vyslobodenie prichádza skrz čistú lásku – človek si musí v prvom rade uvedomiť lásku k sebe, až druhý krok je príchod partnera. Tento fakt máme zakódovaný aj v rozprávkach, zakliata princezná – zakliatie je vo svojej podstate nesloboda, ku ktorej musí niekto prísť, a pretože sa nachádzame v patriarchálnom systéme, tak je to muž – a vyslobodiť ju prostredníctvom jednotlivých zasväcovacích rituálov. Jedným z nich je bozk.

 

Takže človek skutočne môže dôjsť k vyslobodeniu skrz čistú lásku?

Len partnerský vzťah dvoch rôznych pohlaví, muža a ženy, vytvára možnosť znovuobjaviť štvrtú podstatu ľudskej bytosti, ktorou je láska. Láska prejavená, bezvýhradná, v ktorej nie je žiadna podmienka. Toto sa udeje až v okamžiku, keď sa vzťah zharmonizuje. A pokiaľ by sme mali byť dôslední, tak až takýto pár je hodný reprodukcie.

 

Čo myslíš pod pojmom „vzťah sa zharmonizuje“?

Tu by sme sa mali baviť o jednotlivých bránach priestoru, ktoré máme na tele. Muž a žena spoločne korelujú frekvenciu, ktorá je základnou. Medzi matkou Zemou a otcom Bohom – základný vzťah medzi matkou a otcom – dochádza k určitému prúdeniu frekvencie, ktorá má nejaký tvar a rýchlosť – je popisovaná ako hadia alebo dračia energia, čchi. Úlohou muža a ženy je jej korelácia – dotvarovanie, dokreslenie – špirálovitý pohyb. Harmóniu môžeme symbolicky uvidieť napríklad v tancoch, keď sa muž a žena držia za ruky a točia sa. Pri spojení muža a ženy dochádza k totálnemu splynutiu tela, duševnej aj duchovnej stránky, všetko sa prepojí. Teraz sa nebavíme o sexe ako o primárnej fyzickej potrebe tela, tu je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ sa nejaké smery snažia ovplyvňovať a tvarovať sex, tak sa stávajú defektnými. Harmonický vzťah je taký, v ktorom je sebavedomá žena – vedomá žena – vedma a osvietený muž, ktorý je osvietený svetlom svojej vedomej ženy. Musí byť monogamný, striktne – je otázkou, ako dlho to môže trvať, môže to byť rôzne, ale v tom danom momente, keď sa bavíme o harmonickom vzťahu, v tom okamžiku, minúte, sekunde, musí byť bezvýhradne monogamný – ako fyzicky, tak duševne – musí dochádzať k prijímaniu, tak duchovne – zjednodušene povedané, nesmie myslieť na niečo iné, respektíve na niekoho iného. V takej chvíli sa blížime k tomu, čo by sme mohli nazvať harmonickým vzťahom a, opäť to zopakujem, iba takýto vzťah je hodný reprodukcie. Pokiaľ by sme to dodržiavali, je nás výrazne menej a máme omnoho kvalitnejších ľudí. Iba z človeka sa narodí človek, nenarodí sa z niečo podivného. A podivnosť vnímame trojitú – fyzickú, duševnú a duchovnú. Ono je pomerne zložité „byť správne“.

 

Vráťme sa ešte k harmonizácii partnerského vzťahu, ako k nej dochádza?

Dochádza k nej skrz dotyk. Dotyk na troch úrovniach – dotyk fyzický, duševný a duchovný. Aj skutočné zasvätenie je trojjediné – na troch miestach, musí to byť dotyk telesný, duševný aj duchovný. Zasväcujú matky svoje dcéry, otcovia svojich synov. V dávnych dobách sa zasväcovalo aj v rámci špeciálnych miest, či už to boli chrámy alebo pyramídy, a tam zasväcoval v podstate ktokoľvek, dnes už sme však stratili napojenie. My sme v dnešnej dobe trochu zmätení, pretože máme síce niektoré informácie, avšak niektoré nemáme, takže aj symbolika sa používa zmätene. Došlo k rozpojeniu, ku strate kontinuity. Veľmi presne to bolo ukázané napríklad vo filme Noe, keď nedôjde k zasväteniu Noeho skrz dotyk, v danú chvíľu došlo k rozpojeniu a to sa spája s potopou, ktorá nám ukazuje prechod medzi jednotlivými vekmi. Harmonizácia vzťahu sa deje fyzicky skrz dotyk jednotlivých brán tela, priestoru, ktoré poznáme pod pojmom čakry. Aby som ja ako muž mohol harmonizovať ženu, musím byť v prvom rade ja v pohode, a naopak, aby žena mohla harmonizovať muža, musí byť v pohode ona. Takže sa vzájomne vedú, sú si inšpiráciou, dávajú si podnety a spoločne sa posúvajú, pokiaľ majú zvládnutú základnú úroveň, ktorou je viera. Veriť,  znamená prijímať, láska znamená dávať. Pokiaľ majú obaja zvládnutú prvú úroveň – prijímanie,  pokúšajú sa vzájomne akceptovať. Čím dlhšie sa im to darí, tým väčšia je pravdepodobnosť, že dôjde k harmonizácii. Sú si vzájomnými učiteľmi, vedú sa. Žena je tá, ktorá pozná pravdu. Pokiaľ by sme sa bavili o nefunkčnosti muža a ženy, tak muž má tendenciu ísť v myšlienkach do budúcnosti, to znamená, že má väčšiu tendenciu k nervozite a strachu, a žena zas ísť kruhovo do minulosti, s čím súvisia splín a depresia – a uzatvára sa. A keď sa žena zatvorí, pripojenie sa ruší. Vzájomnosť muža a ženy sa v konečnom dôsledku spája s energiou, ktorá je životom a umožňuje počatie. Žena dodá niečo, muž dodá niečo – to je príprava na úrovni tela, pridá sa ďalšia zložka, ktorou je duševná úroveň – bytosť, ktorá chce k danému páru ísť. Žena má často schopnosť s touto bytosťou komunikovať ešte pred počatím. Vo svojom tele má vajíčko i spermie, prišlo k spojeniu, avšak i tie ešte neumožňujú vznik zárodku, pretože je potrebná zložka tretia – zložka ducha. Zložka, ktorá prichádza od Stvoriteľa a prichádza cestou onej energie v priestore medzi Zemou a Bohom, kde je priestor ducha. Preto hovoríme, že duch je naša cesta napojenia sa na Stvoriteľa. Medzi nami a Stvoriteľom je mnoho duchovných úrovní. Ježiš o tom hovorí v Judášovom evanjeliu, kde ho poúča, koľko je týchto jednotlivých úrovní – rozprávajú sa o nich ako o anjeloch. Keď sme sa bavili o závislosti, tak, veľmi zjednodušene povedané, z neba visí kábel a ja sa k nemu pripojím. Ja však v skutočnosti neviem, či ten kábel vedie až k Stvoriteľovi alebo končí v niektorom medzipriestore. A práve toto vie žena.

 

Prečo?

Pretože ona je spojená priamo so  Stvoriteľom. Ona vie, kam ten kábel vedie, je schopná povedať mužovi – si zle napojený, nenapájaj sa na to, pretože to vedie do nejakého medzipriestoru, kde sedí nejaký El. Prečo El? My vychádzame zo židovsko-kresťanskej tradície a pridávame k jednotlivým egregorom výraz El – čo znamená v hebrejčine On.

 

Vráťme sa ešte na chvíľku k tretej fáze harmonizácie vzťahu.

Keď dôjde k naplneniu hrubohmotnej podstaty, bytosti – naplneniu duševnej stránky, nestačí to, musí tomu dať svoje áno samotný Stvoriteľ cestou onej energie v priestore medzi Zemou a Bohom. My sa neustále nachádzame v náručí Stvoriteľa. Keď niečo popisujeme, vysvetľujeme to rozumovo-rozmerne, aby sme tomu porozumeli – takže si povieme: tu je nejaká frekvencia, nejaký vír, nejaká energia a mohol by z toho mylne vzniknúť dojem, že o kus ďalej už nie je. Takto to však nefunguje. Tento vír, energia je všade, pokiaľ tomu chceme porozumieť na vyššej duchovnej úrovni, môžeme ho spojiť s výrazom – čas. Čas je všade a zároveň vôbec, má rôzne podoby – a rovnako je to s touto frekvenciou. Je tu a je zároveň všade. Harmonizácia vzťahu prebieha cez spájanie sa, v ktorom musí byť viera. Viera je vo vzťahu  predstavovaná výrazom, ktorému rozumieme viac – dôvera. „Kto neverí, nemôže skutočne milovať, kto nežije v pravde, obviňuje iných z klamstva,“ – citát z knižky Počátky, ktorý zachytáva esenciu toho, o čom hovoríme. Partneri si musia navzájom veriť. Vo všetkom. Nedá sa to obmedziť iba na partnerskú vernosť. Pokiaľ majú schopnosť veriť jeden druhému, znamená to, že sa prijímajú – a to je prvý nevyhnutný stupeň k harmonickému vzťahu. Musia sa prijímať takí, akí sú na všetkých troch úrovniach. Na fyzickej úrovni – to ako vyzerajú, aj s domnelými výhodami a nevýhodami, na duševnej úrovni – to znamená na úrovni ega, prijímať, čo obaja naozaj chcú, vzájomne akceptovať svoje potreby a napokon tu musí byť duchovná úroveň – byť pripojení na rovnaký zdroj. Ideálne na ten prapôvodný alebo v rámci nejakého náboženstva či sekty. Takže v harmonickom vzťahu musí dôjsť k prepojeniu fyzickému, duševnému i duchovnému v prvom leveli – vo viere, v tom, že sa prijímajú. Druhým levelom je láska – dávanie. Musia byť schopní navzájom si dávať – a to fyzicky, duševne i duchovne. Fyzicky – primárne potreby tela, duševne – určité spojenie dvoch ľudí, keď sú schopní byť spolu bez slov. Dobrým smerom sa vyvíjajúci vzťah spoznáš podľa toho, že partneri dokážu byť spolu, nič nehovoriť a je to v poriadku. Vzťahy, v ktorých sa neustále niečo robí, sú preexponované, neustále sa jazdí na nejaké akcie, výlety s priateľmi, sú vzťahy, ktoré vôbec nie sú harmonické. Pokiaľ strávim s partnerom hodinu potichu a je mi s ním rovnako dobre, ako keď sa s ním rozprávam alebo milujem, tak viem, že sa vzťah uberá správnym smerom. A duchovne – čo je harmonizácia, o ktorej hovoríme ako o milovaní. Veriť, znamená prijímať, láska znamená dávať a milovať, znamená svätiť. To je ten tretí – duchovný level, keď sa vzájomne svätíme a vedieme. Žena je učiteľkou mužovi a muž je učiteľom žene. Ja vždy hovorím, že pokiaľ žena nevidí vo svojom mužovi boha, tak je to zle. Keď hovorí – no, on je dobrý v tomto a tamtom, nepije, nebije ma, tak je to zle. Pokiaľ vo svojom mužovi vidí žena boha, tak on sa tým bohom stáva a jeho schopnosti presahujú naše predstavy o tom, čo je a nie je možné. Ako sa hovorí – láska hory prenáša. Muž dokáže „päsťou rozdrviť kameň“, pokiaľ je zvnútra spevnený istotou a stabilitou svojej ženy, vytvorí vonkajšiu stabilitu – ochranu žene. Ale až vtedy, keď ju dostane od ženy. Žena svojho muža tvaruje, modeluje. A vo fáze duchovnej dochádza k milovaniu – sväteniu, keď sa vzájomne vedieme.

Žena „navníma“, ale nemusí rozumieť, muž plne nevníma, ale rozumie tomu, čo „navnímala“ ona. Takže ona prináša inšpiráciu a on vytvára realizáciu. Žena vytvára predpoklady, predispozície a muž skutočnosť – je tým bohom, ktorý tvorí, ale iba v harmónii so svojou ženou. Je pravda, že za každým úspešným mužom stojí neviditeľná žena, vďaka ktorej je on tam, kde je. Často je neviditeľná, pretože jednoducho nemá potrebu prezentovať sa. Každý muž je primárne produktom svojej matky a sekundárne svojej partnerky – respektíve partneriek. Muž je tvarovateľná hmota.

 

Ako to vnímaš v kontexte dnešného diania u nás i vo svete?

Keď sa pozrieme na mužov, ktorým chýbajú ženy, tak na jednej strane môžeme vidieť obrovský príliv čistej, neorganizovanej, zmanipulovanej mužskej energie, ktorá má deštruktívne účinky a likviduje všetko, čo jej príde do cesty. A na strane druhej stojí mnoho mužov, ktorí sú vo svojej podstate obrezaní, vyklieštení, zbavení svojich mužských schopností, zženštení, sú v prítomnosti žien, ktoré postupne prijali rolu polomužov – a svojim chlapom nedávajú možnosť prejaviť sa. A neprejavení chlapi neprejavujú deštrukčnú silu navonok, ale dávajú ju dovnútra – deštruujú sami seba. To sú dve strany aktuálneho diania. Európa bola dlhú dobu prostredníctvom rôznych ezoterických smerov prichádzajúcich z USA likvidovaná – a to preto, aby mohlo dôjsť práve k tomuto. Bola zneužitá obrovská masa mužskej energie, ktorá je bez lásky, prijatia, bez kontaktu a zdravého vzťahu matka – dieťa. Toto obrovské množstvo deštruktívnej mužskej sily sa teraz stretáva s neprejavenou a nefunkčnou mužskou silou. A nám nezostáva nič iné, než veľmi rýchlo reaktivovať ženy, aby začali vytvárať určitú stabilitu a inšpirovali mužov, nech sa opäť vrátia do svojich mužských pozícií a vytvárajú stabilitu vonkajšiu – tá priamo súvisí s hranicami. Všetko vo vesmíre má svoje hranice, bunky v ľudskom tele majú hranice, keď Stvoriteľ tvoril svet, dal mu tvar. A tie tvary sú rôzne, iný tvar má pohár, iný kvetina, iný tvar má bunka v našom tele na tom mieste a iný na onom. Tvar je určovaný hranicami – a my, pokiaľ nemáme tvar, hranice, tak nás pohltí niečo, čo tvar má – staneme sa toho súčasťou. Takže pokiaľ si chceme udržať autonómiu, integritu, musíme mať hranice a tieto hranice sa musia brániť –  to je práca mužov, ktorí k tomu ale musia byť vyzvaní svojimi ženami. Ženy v sebe musia vytvoriť stabilitu vnútornú – tú sa však muži snažia už po tisícročia zlikvidovať a teraz sa nám to vracia naspäť. My, muži, k ženám pristupujeme akoby to boli pokazení chlapi, snažíme sa ich opravovať, a keď sme to doviedli do fázy, že chodia v saku, vyzerajú a myslia ako chlapi, zisťujeme, že je to zle, pretože takáto žena nedokáže vytvoriť nič iného než klbko mindrákov a strach – chová sa totiž ako muž. Strach tvorí chlap, stabilitu žena. My potrebujeme ženy ozdraviť, vrátiť im sebavedomie, aby nás mužov mohli inšpirovať k tomu, aby sme sa stali naspäť mužmi a uhájili si svoj nárok na život. Pretože pokiaľ si ho neuhájime, nebudeme ho mať. To nie je nespravodlivé ani zlé, je to len štandardný vývoj. Takže je na nás, iba na nás, či sa dokážeme postaviť a hájiť svoje hranice a tvar, alebo o ne prídeme. To, čo nemá tvar – nie je. Ako rozoznám pohár od kameňa? Podľa tvaru. Tvar je určený hranicami, pokiaľ zmiznú hranice, zmizne tvar a zmizne podstata.




Zdroj:

časopis Vitalita

http://www.vitalitanet.sk/


zpět na press
TRANSFORMACE VĚDOMÍ
Copyright © 2018 Tomáš Keltner | Tvorba webu SEO kvalitně